Básne – Peter Repka – Náš tip

Náš tip

Peter Repka: Básne

 Levice,  Koloman Kertész Bagala  L.C.A.  a  Levoča , Modrý Peter 2005)

Už druhýkrát dostávame pozvanie na cestu. Jednou poéziou, svetom, pohľadom. Druhýkrát máme možnosť pozorovať konfrontáciu básnikovho JA so SVETOM okolo. Tento raz je to však čosi iné. Kým pred dvoma rokmi sme sa na túto cestu púšťali s Ivanom Laučíkom a básňami, ktoré sme poznali, teraz je cesta objavovaním. Vtedy sme očakávali niečo dôverne známe – obrazy, ktoré sme si už ohmatali; slová, ktoré už chutili na jazyku. Zrazu však vchádzame do uličiek, ktoré ešte nepoznáme. Vydanie Básní Petra Repku prináša iba jediný známy cyklus – Sliepka v katedrále. Nájdeme tu teda básne od jeho začiatkov v šesťdesiatych rokoch až po nedávnu minulosť, ktoré knižne dosiaľ nevyšli.

Avšak cesta do poézie Osamelých bežcov nie je jednoduchá a ešte sa nestalo, aby bola vykladaná jednoznačne. Ten, kto predpokladá, že na stole ich poézie je všetko tak, ako má byť, všetko má svoju súvislosť a poriadok, dostane sa veľmi rýchlo do slepej uličky. Nekomunikatívne, odznie rozsudok. Uchopovanie tejto poetiky do tradičných básnických schém vedie aj u Repku na bočné chodníky, ktoré sa potom javia ako nezmyselné.

Bežec Repka však vie, kadiaľ beží. A takisto vie, prečo beží. Pre samotnú radosť z behu. Pre snahu vybočiť zo zvyklostí tých, čo „pravo prežívajúce nepravé“ volajú skutočnosťou. To by potom mohlo byť aj naše východisko pre čítanie. Bežcov totižto nečaká na konci vysnívaný cieľ. Laučík to pomenoval celkom programovo: „Aj cesta môže byť cieľ.“

Ak sa teda na vec pozrieme z tohto hľadiska, neprekvapí nás porozbíjaná skutočnosť na nespočetné množstvo fragmentov, ktoré v jednotlivých básniach nájdeme. Súradnice zrozumiteľnosti sa v nich prekrývajú podobne ako v mozaike kaleidoskopu.

Už v prvej časti – Severania v mraze – sa ukazuje smerovanie Repkovej poetiky, ktoré sa napokon plne prejavilo v oficiálnom debute Sliepka v katedrále. Nielen kontrast medzi sakrálnym a „nízkym“, ale aj neustály pohyb, nezastaviteľný beh, nutnosť ísť vpred sa tu stali charakteristickým znakom jeho poézie. Zatiaľ čo však čitateľ toto všetko vníma nonkonformne a pohybuje sa po obrovskej ploche básne smerom von, teda k rôznym udalostiam a miestam, Repka sa pohybuje presne naopak – dnu. K vlastným súvislostiam, stanoviskám, skúsenostiam. Do konformnej a organizovanej časti tejto poetiky.

Meditácie predstavujú zasa beh akýmsi lyrickým denníkom, akousi nepomenovanou krajinou, cez veľké časové obdobie, ktoré básnik sám nazýva modré. V Pálení hračiek si zasa uvedomuje, že preskočil z detstva do dospelosti (Prsteň detstva / (kliešťami) / odstránený). Tento prechod je pre neho veľmi citeľný a emotívny, akoby v ňom čosi umrelo a narodil sa iný človek (Dvakrát žijeme / v polovici zomierame).

Najdlhšiu etapu mapuje časť Obdobia podnebia. Nastáva tu zaujímavá vec – Repka, podobne ako Laučík,v každej ďalšej a ďalšej knihe akoby spomaľoval. Nie je to však dochádzanie dychu. Skôr nedefinovateľný smútok, ktorý nás niekedy prepadne (Chlapec // V šere futbalového ihriska / sám kope do lopty // Mrholí; Bolo mi akoby na všetkých / nepostavených zvoniciach / zvonili). Ten pravdepodobne ovplyvnil aj ďalšie dve zbierky – LuminálHurtovňa.

Pútnické haiku tvorí jemný, subtílny prechod k poslednej časti Abeceda. Naučiť sa abecedu je jedna z prvých vecí v živote človeka. Repka si ju nechal nakoniec – snáď ako odkaz pre nás, že je potrebné vrátiť sa na začiatok.

Každý z nás sa na svet díva vlastnými očami. Ak sa dvaja ľudia pozrú na ten istý obraz, jeden si ho možno všimne ako celok, druhému sa zapáči najmä detail. Ide o to, ako sa dívať na vec. A za zrkadlom Repkovej knihy je možností neúrekom...

Radoslav Tomáš