Vyhľadávanie
Bratislava, F. R. & G. 2010
Litvákova tvorba už od jeho vstupu do literatúry vyvoláva zmiešané reakcie a hodnotenia, pričom to dokonca vyzerá tak, že každý kritik zatracoval či vyzdvihoval iný aspekt jeho písania. Faktom ale zostáva, že jeho textom sa darí v slovenskej literatúre žiť (nielen prežívať na periférii) už viac ako dvadsať rokov. V poslednej päťročnici publikuje najsústavnejšie, a tak mu po druhom vydaní – verejne dostupnom vlastne prvom – zbierky krátkych veršov Vtáctvo nebeské (2009) vychádza básnická knižka Básne prané v studenej vode, ktorá, tak ako väčšina Litvákových knižiek, obsahuje už na prvé čítanie texty značne (provokatívne) disparátne. Napriek tomu, že tentoraz zostáva konštantne pri krátkych riadkoch, neprestáva čitateľa miasť neustálym oscilovaním medzi rôznymi podobami pózy na jednej strane a úprimným spovedným charakterom textov na strane druhej; nejasnou pozíciou medzi ódickosťou a iróniou, pokorou a pohŕdaním, civilizmom a mysticizmom. Tak vzniká v priestore lyrického subjektu čierna diera, hermeneutické prázdno, ktoré je tiež čiastočne zodpovedné za rozpačité reakcie kritiky. V kratších básňach knižky tak nadmierou formálnych jazykových hier čiastočne aktualizuje spor o umeleckú hodnotu Ondrušovej Ovce vo vlčej koži: „Rád by som vedel, kde a akým / spôsobom sa je amalaki. // Správny Ind / zbožňuje tamarind. // Ten, ktorý nejedol melón z Hajderabádu, / nevie, čo je mať od nektáru zašpliechanú bradu“ (s. 74), no v dvoch dlhších básňach Vŕbová duša (Upanišáda o sťahovaní ľudí, duší a husí) a Marhuľové stromy však Litvák ako básnik a prozaik triafa do stredu svojho písania a nanovo ozrejmuje zmysel čítania nielen jeho poézie, ale poézie ako takej. Tu čitateľ (i kritik, ktorý je v konečnom dôsledku tiež len čitateľom) nečakane nachádza v Litvákovom rozbiehavom, vášnivo digresívnom verši, skrytú kdesi medzi miniatúrnymi epizódami, postrehmi, impresiami a útržkami snov, jednotu – kompozičnú, postojovú, ba aj – nech sa básnik v rozhovoroch akokoľvek voči západnej filozofii či svetonázoru bráni – myšlienkovú. Zdá sa, že práve v tomto mieste, vo voľnom plynutí lyriky a epiky, poézie a prózy, vecí a rečí, je jeho rukopis esteticky najvýraznejší a východom nasiaknutá životná filozofia, sálajúca z jeho textov, najpresvedčivejšia: „Niekedy celé dni len driem a premýšľam. / Večer som celý od písmen. Celý som od práce. / Som pohonič stromu. / Moje stromy sú tamtie divo rodiace. / Moje husi sú voľne letiace“ (s. 29).
