Vyhľadávanie
Francúzska literárna kritika vymedzila v 60. rokoch minulého storočia jasnú hranicu medzi autorom a jeho dielom. Zaslúžil sa o to najmä Roland Barthes, ale aj Marcel Proust, ktorý vo svojej eseji s názvom Proti Sainte-Beuveovi napadol metódu tohto literárneho kritika konca 19. storočia, vychádzajúcu z predpokladu, že literárne dielo je v prvom rade odrazom života autora a prostredníctvom toho ho možno aj interpretovať. Proust sa ohradil, že Sainte-Beuve zaslepený škandálmi a nepodstatnými životopisnými údajmi prehliadol skutočných géniov, akými boli Baudelaire a Nerval.
S radikálnym odmietnutím autobiografických vplyvov na literatúru si možno (do istej miery) vystačí literárna veda v jednom zo svojich teoretických prístupov, nie však prekladateľ, ktorý si uvedomuje, že od života autora, atmosféry doby a tajomstiev ukrytých medzi riadkami textu sa odosobniť nemôže. Albert Marenčin vo svojich „profiloch, skiciach, siluetách“ Guillauma Apollinaira, Andrého Bretona, Benjamina Péreta, Alfreda Jarryho, Jeana Cocteaua, Jeana Ferryho, Henriho Michauxa, Eugena Ionesca, Aimého Césaira a Alaina Robbe-Grilleta v knihe Básnici a rebeli (Marenčin PT 2014) viackrát zdôrazňuje význam prepojenia života s poéziou týchto básnikov. Desať textov, ktoré boli vydané alebo zamýšľané ako doslovy k prekladom, tvorí obraz jedného prúdu francúzskej avantgardnej poézie a ducha doby prvej polovice 20. storočia.
Hneď v prvom portréte Guillauma Apollinaira autor naznačuje svoj postoj k autobiografickosti a poézii, ktorá znamenala formálny aj myšlienkový prelom a ovplyvnila ďalšie generácie básnikov a škôl: „Alkoholy sú bilanciou štrnásťročnej básnickej praxe; sú výsledkom destilácie, ale aj kvasenia – a nie je to len slovná hračka, ak pod tým rozumieme dva procesy, ktoré sa u Apollinaira stále prelínajú: proces tvorby a proces života.“ Apollinairov proces tvorby predstavoval odklon od realizmu, od básní veteránov symbolizmu v čase, keď bolo okolo neho „viacej básnikov, no málo poézie“, a jeho vplyv na českých a slovenských básnikov autor štúdie dopĺňa aj listom Laca Novomeského.
V názve knihy však nie sú len básnici, ale aj rebeli – a v tomto prípade nejde len o rebéliu proti zaužívaným poetickým formám. Ide predovšetkým o protest proti stavu, v akom sa nachádza spoločnosť, v prípade revolucionára Benjamina Péreta, o vzburu parížskeho l‘enfant terrible Jeana Cocteaua či výsmech absurdnosťou Eugena Ionesca. Životný postoj a poézia obyčajne splývajú v jedno a pre históriu je zrazu nepodstatné, koľko zo životopisných historiek tvorí mytológia, pokiaľ poézia neprestáva rezonovať pravdivosťou.
Jedným z najfascinujúcejších básnikov zo zbierky je bezpochyby zakladateľ surrealizmu André Breton, ktorý hádam najvýraznejšie spojil verejné (v tomto prípade tvorbu) s osobným, keď vyhlásil: „Život človeka nie je len jeho privátnou vecou.“ Veľkosť autora spočíva „v jeho mravnom postoji, ktorý dáva jeho literárnemu prejavu hodnotu a zmysel.“ Napriek paradoxom, protirečeniam a duálnosti surrealizmu existuje konštanta, ku ktorej Breton smeruje, a tou je revolta: „Jedine láska, poézia a umenie dokážu človeku prinavrátiť sebadôveru a dať ľudskej myšlienke krídla, aby znovu vzlietla.“
Kniha Básnici a rebeli však nie je len zbierkou textov venovaných francúzskym básnikom, je kolážou zo slov, výpovedí a príbehov. Bližšie než k literárnemu hodnoteniu má k poézii samotnej. Podobne ako Bretonova predstava slobody má farbu človeka, aj za knihou Básnici a rebeli stojí osobnosť jej autora.
