Vyhľadávanie
Vyryté do pamäti srdca
Básnici za mrežami. Antológia poézie napísanej vo väzení
Zostavil Rudolf Dobiáš
Prešov, Vydavateľstvo Michala Vaška 2009
Na spoločnú skúsenosť deviatich autorov poukazuje už titul antológie, podtitul zas na miesto, kde má ich tvorba pôvod. Vo väzení mali stráviť dva či dvadsaťdva rokov, šestnásť, osemnásť. A príčina? Údajná velezrada a vyzvedačstvo, pokus o prechod hranice, združovanie proti republike. Komunistická justícia v záchvatoch veľkomyseľnosti, povedzme v máji – júni 1960, svoje drakonické rozsudky zredukovala, z pätnástich na deväť či jedenásť rokov, zo sedem na tri. Odsúdencov však prepustila na slobodu len relatívne: ani naďalej ich nespúšťala z oka.
Marián Skala (Krajňák), Jozef Šandorfi, Pavol Brodňanský, Pavol Godovič, Vojtech Jenčík – tieto a ďalšie mená poznajú iba blízki a hŕstka zasvätených, výnimkou je iba zostavovateľ Rudolf Dobiáš. Oni sami nemali ambíciu prezentovať sa ako básnici a nielen preto, že na publikovanie sa nedalo pomyslieť. Poézia mala v ich chápaní sebazáchovnú funkciu, doslova sa dotýkala koreňov bytia, pritom v podmienkach, keď už zaznamenať verše sa pokladalo za trestný čin: „...tu sa nič nerýmuje, / tu v tomto predpeklí / každý rým by bol / päsťou na oko“ (Vojtech Belák).
Ľudský duch sa jednako vynašiel: „Slová, len vy ste mi zostali / písané na namydlenom dne cínového umývadla / kúskom hrebeňa / a ryté do pamäti srdca / každým dňom väzenia“ (maliar Ladislav Záborský). Našiel skrýšu, kde boli bezpečne uložené aj pred najdôkladnejším filcungom: „Nebolo z nich napísané ani slovo, lebo tam sa nepísalo. Celé vymodlené boli vpísané len do pamäti“ (Štefan Sandtner). Napriek tomu si básnik z núdze trúfol i na rafinovanejší útvar, na sonet, ba i na sonetový veniec! (Alexander Rodan).
Ešte čosi majú niekdajší väzni spoločné: pevnú vieru kresťana. Z nej pramení nielen presvedčenie, že človek nikdy nie je sám, ale i odhodlanie nezmieriť sa s jestvujúcim stavom: „Poďme, priatelia, začať už, / zmráka sa zhlboka“ (Vojtech Jenčík). Saleziánovi Sandtnerovi poskytol ešte aj pobyt v korekcii príležitosť na kontempláciu, zatiaľ čo reminiscencia na pobyt v povestnom „leopoldovskom mlyne“ uviazla v pozostalosti. Márne by sme hľadali to, čo by sme očakávali najskôr, totiž pomyslenie na odplatu: „...nenájdu u mňa oheň nenávisti / Ba ani len slinu ba ani len kameň / Pred rokmi hodený mi v tvár“ (Alexander Rodan).
Nie vždy by kvalita obstála meraná štandardným metrom. Ak aj postrehneme neobratnosť, nečasový pátos alebo inšpiráciu prekonanými modelmi lyriky, tieto verše ostávajú poéziou. Viac ako miera básnického majstrovstva zaváži jej mravná hodnota, pripomína v doslove Ľubomír Feldek. Máloktorý z básnikov sa dožil tejto knižky, tí šťastnejší aspoň historického prelomu aj istej satisfakcie. Jazyky sa nepochybne rozviazali – až natoľko, že ťažko nájsť uši, ktoré by boli ochotné počúvať.
Ľudovít Petraško
