Batéria - Karol Chmel

F. R. & G. 2014

Kultúrna obec vníma Karola Chmela predovšetkým ako prekladateľa z  poľskej, srbskej, slovinskej a chorvátskej literatúry. Jeho dlhoročná prekladateľská činnosť vykazuje rozsiahly zoznam vydaných titulov, ktoré odsúvajú pôvodnú tvorbu do úzadia. Táto paradoxná skutočnosť vyvstáva u každého dvojdomého autora, čo je iste na škodu. Chmel je osobitý básnik s nezameniteľným rukopisom.

Chmel ani vo svojej šiestej básnickej zbierke, ktorú pomenoval príznačne nepoeticky Batéria, nezmenil doterajší básnický program, hoci badať trend, ktorý svedčí o  väčšej textovej otvorenosti a  prístupnosti. Samozrejme, aj tu by obstáli výhrady na margo občasnej nezrozumiteľnosti, ale v oveľa nižšej miere ako v  predchádzajúcich knižkách. Jedinečnosť Chmelovho písania spočíva v  paralele fragmentárneho doplňovania, vkladania a  dopisovania, akoby len na okraj popísaného papiera. Nie je náhoda, že tretiu časť zbierky pomenoval Marginálie. Východiská nachádza v tvorbe prekladaných autorov, v zbierke sa takisto stretneme s  významnými európskymi osobnosťami (Tišma, Despotov, Rózewicz). Chmel v  hojnej miere posúva ich výroky do súčasného kontextu. Báseň venovaná v apríli zosnulému Tadeuszovi Rózewiczovi odráža pokoru k celoživotnému dielu poľského velikána.
 

Chmelova poetika predstavuje nepretržité reťazenie súvislostí, defi nícií, poučiek, motívov, citátov a odkazov. Z  obsiahleho vrstvenia plynú značné úskalia, ktoré vyžadujú erudovanú čitateľskú skúsenosť. Chmel reprezentuje racionálnu líniu básnického myslenia bez badateľného emotívneho vzopätia. Neštylizovanou úprimnosťou: „láska sa začína / láskou k  sebe / prísahou zasneženým cintorínom / dievčenským chodením / v  tráve nad kolená,“ približuje (ne)všedné javy denného života. Odmieta strnulú vážnosť, inklinuje k sebaironickému tónu, zdôrazňujúcemu individuálne vymedzenie v  rámci daného spoločenského zriadenia. Chmelov lyrický subjekt verne vystihuje mieru dobovej úzkosti a ideologického diktátu, ktorý determinuje bytostné pocity jedinca. V konštatovaní „mesto je cudzie (a  čo je vlastne naše?)“ je zakódovaná ťaživá, ale zároveň oslobodzujúca okolnosť. Civilizačné poznanie konfrontuje s dôvernou atmosférou: „šikmý dážď / škrtá zo sídliska / celé bloky“. Poézia Karola Chmela nestrhne dramatickou štruktúrou, napätím a rozorvanosťou, ale umením uvážlivosti a analytickej skratky.