Vyhľadávanie
Tomáš Baťa je dodnes považovaný za fenomén, ktorý na poli podnikania zaviedol viaceré moderné pracovné metódy a spojil ich s celým radom sociálnych služieb pre zamestnancov vo svojich obuvníckych továrňach, postaral sa o ich vzdelávanie i o chvíle voľna. Margita Kániková, autorka knihy Baťova modlitebná knižka (Tripsoft 2014), o ňom v úvode píše: „Oficiálne bol vykorisťovateľom pracujúceho ľudu, ale podľa rozprávania mojej tety, ktorá absolvovala Baťovu školu práce, to bol vynikajúci človek, aj napriek tomu, že pozitívne hovoriť o Baťovi bola v tom čase vlastizrada.“ Samozrejme, hovorí o spomínaní na českého podnikateľa v časoch reálneho socializmu. Po vypuknutí druhej svetovej vojny jediný akcionár spoločnosti, brat zosnulého Tomáša Baťu Jan Antonín Baťa, emigroval do Brazílie, a syn zakladateľa Tomáš Baťa ml. odišiel do Kanady, odkiaľ až do 80. rokov riadil zahraničné pobočky firmy v kapitalistických štátoch. Po komunistickom prevrate v Československu boli všetky továrne v socialistických krajinách znárodnené.
V máji 1939 vznikla pobočka firmy Baťa v malej slovenskej obci Šimonovany, ktorá sa onedlho premenovala na Baťovany (dnes Partizánske). V časoch rozkvetu si Baťa vychovával budúce kádre aj zakladaním Baťovej školy práce – takáto škola nechýbala ani v Baťovanoch. Kániková po rokoch vyhľadala viacero osôb združených v Klube absolventov Baťovej školy práce a snažila sa od nich v rozhovoroch získať čo najviac informácií, ktoré potom spracovala do prozaického útvaru. „Osoby v knihe nie sú reálne alebo sú už mŕtve,“ prezradila autorka o svojich hrdinoch a upozornila tým na skutočnosť, že ich príbehy sú fiktívne, no je v nich akási esencia z osudov mnohých členov Klubu Baťovej školy práce. Sú to spomienky na školu, život v internáte či na pracovnú činnosť, medziľudské vzťahy v práci i po práci. V takomto kolektíve sa rozvíjali i ľúbostné vzťahy, ktoré poznamenali Kánikovej hrdinov do konca života. Samozrejme, absolventi Baťovej školy práce sa so svojimi osudmi mohli zdôveriť verejnosti až po roku 1989, keď sa pohľad na Tomáša Baťu a jeho potomkov očistil od ideologického nánosu socializmu (ich nároky na odškodnenie za znárodnenie však trvajú). Autorka nechala postavy príbehov žiť v reálnom svete, sprevádzali ich skutočné udalosti, ktoré mali celospoločenský charakter, o čom svedčia aj viaceré dobové fotografie či výstrižky z tlače. Pravda, takéto spojenie fikcie a faktov Kánikovú občas zvádzalo k povrchnému pohľadu na reálne udalosti, kompenzuje ho však ľudským prístupom k hrdinom a empatiou k ich životným osudom.
