Vyhľadávanie
Ivanka pri Dunaji, F. R. & G. 2011
Ak hovorím žalm, myslím na konkrétne dvojveršie z Knihy žalmov (109,23): „Musím odísť ako tieň, ktorý sa predlžuje, / som ako strasená kobylka.“ Toto dvojveršie nie je zo Štrpkovej knihy, ale dalo by sa použiť na obranu Bebé. Vstúpilo do mňa po prečítaní doplnenej, prepracovanej a inak koncepčne preskupenej knihy básní Ivana Štrpku: Bebé: jedna kríza, ktorá vyšla už v roku 2001. Kniha je svedectvom premeny od prvého po druhý text, smerujúci k tomu istému: k dlho nesenému a završovanému okamihu, keď je skúšobný baránok obetovaný a stráca status skúšania či zakúšania, aby sa stal len baránkom. V textoch sa žalmicky opakujú základné línie:
1. Skúšobný baránok, ktorý môže byť aj nemý, vymyslený alebo hypotetický
2. Bebé s hladkými chodidlami, vytvárajúca točité schody vo Veži
3. Veža zo slonoviny, do ktorej sa nedá vojsť zvonka
4. Spiaca Bebé, schúlená do klbka ako had
5. Strom ovocia-neovocia, ktoré ktosi bezruký, bezústy, beznohý a bezhlavý vytrvalo požiera
6. Sotva viditeľné plamienky červených jašteričiek, určujúce cestu podľa toho, kde ich je viac
7. Oceán s nepretržitou výzvou
8. Papierové dvere na úpätí Veže, plné slnečného svetla
9. Veľká hladká minca bez akejkoľvek razby, s tvárami Bebé a skúšobného baránka
10. Mlčanie, umožňujúce pomalé splývanie s neprítomnou mysľou Bebé
11. Ostrý nôž v bielej rúčke Bebé
12. Jazyk, svietiaci na ústach, vynárajúci sa z červeného tepotu baránka.
Baránok je preto baránkom, že musí byť obetovaný bez ohľadu na to, či to chce alebo nechce, pretože proces zavŕšenia sa uskutočňuje mimo jeho vôle. Proces prijímania, keď sa stávame telom v tele, mysľou v mysli, a popritom musíme byť „jednou nohou vonku“, je natoľko prevrstvený rôznymi indíciami skúsenosti, že je takmer nevypovedateľný. Udržať sa v stave čistej mysle vyžaduje mnemotechnický rituál opakovania duševných refrénov, podobných litánii. Keď vnútro lásky vrastá do smrti, aby ju pohltilo a povstalo v novom jazyku, v jazyku ne-mlčania, úloha baránka sa naplnila. Štrpka nám vyslal správu z Veže: „Možno je to len staré, odveké mlčanie vo vnútri samej kosti. Mlčanie uprostred, v ktorého oslnivo hladkých kostených útrobách sa možno stále rodí reč od začiatku, slina po sline.“ Vzťah, aby sa vyčíril a uskutočnil transcendentný premet do roviny skutočného smerovania, musí najprv zaniknúť. Premeniť sa na maldororovský spev. To, čo tryská zo Štrpkovho spevu, je čisté. Baránok nie je vecou jednotlivca. Cez prizmu baránka dovidieť na skupinu alebo spoločenstvo. Vo vrcholiacom okamihu rozpoznania, keď sa skúšobný baránok stáva obetovaným baránkom, povstáva cesta. V stave ľahkej hrôzy básnik spieva. Svoj púštny príbeh stavia mimo dejiny, mimo čas. „Dejiny nie sú. Sú len udalosti a príbehy. Veci, myšlienky a príbehy. Vývoj udalostí a kódov. Je len čosi, čo sa tu neprestajne deje s nami a bez nás. Všetko ostatné je číra interpretácia a jej násilie.“ Kto nebol skúšobným baránkom, nepochopí nič.
