Vyhľadávanie
Ivana Dobrakovová
Bellevue
Bratislava, Marenčin PT, 2010
Uvažovanie o zmysle ľudskej existencie nadobúda v literatúre často hraničné kontúry, mení sa na ukážku fráz o beznádeji a dusivej prázdnote vnútorných svetov, ktorú nevyplní nič, a keby predsa, bude už neskoro. Zdá sa, akoby vedomie stratilo svoju ochrannú funkciu, zredukovalo prežívanie reality na agresívny vírus, vyvolávajúci nástojčivý pocit nepokoja, nesúladu medzi životom a jeho autonómnou podstatou. O tom, ako a kam vlastne ujsť pred sebou samým, bolo už popísané veľa, cieľových zastávok je len pár a ani trasa sa príliš nemení. Potom je však namieste otázka, či má zmysel znova hľadať to, čo tak radostne (ne)nachádzali už mnohí. Dá sa ísť ďalej?
Ivane Dobrakovovej vychádza po debutovej zbierke poviedok Prvá smrť v rodine debutový román Bellevue a autorka podobnosťou oboch knižiek naznačuje svoju autorskú typológiu. Otvára tému (ženskej) intimity, navonok celistvej, no zvnútra napádanej, rozleptávanej životom, v ktorom sa nedá zotrvať, no nemožno z neho ani uniknúť. Opäť sa u autorky stretávame s negatívnou symbolikou ľudského tela, ktoré už nie je „len“ pasívne zbytočné, ale (vo svojej fyziologickej nepredvídateľnosti) nebezpečné, stvorené na to, aby ubližovalo a ovládalo zároveň. Je deliacou čiarou medzi životom a živorením, spoľahlivo fungujúcim strojom, ale aj nevydareným biologickým experimentom, ktorého sa treba zbaviť, aby bolo možné začať odznova. Vystúpenie z telesnosti však prináša množstvo problémov, namiesto úľavy nastupuje strach, beznádej a napokon únik pred samotou do samoty.
Hlavná hrdinka Blanka prichádza ako dobrovoľníčka na letný pracovný pobyt do ústavu pre hendikepovaných vo francúzskom Marseille, s túžbou pomáhať tam, kde to má zdanlivo najväčší zmysel. Ospanlivé prostredie francúzskeho leta je prísľubom rutiny, príležitostne ozvláštnenej romantikou, no táto ilúzia netrvá dlho a po počiatočnom aklimatizovaní sa prichádzajú prvé konflikty. Tie sa postupne kumulujú a spúšťajú v hrdinkinom správaní celý rad negatívnych emócií, ktoré krehké dievča čoraz viac pohlcujú. Depresívna bezbrannosť hendikepovaných obyvateľov ústavu Bellevue ju najprv znepokojuje, neskôr obťažuje a napokon desí, vyvoláva v nej pocit nemohúceho odporu. Dobrakovová vystavala prózu na disharmónii defektného a funkčného (v rovine telesnej aj duševnej) umocnenej anatomickým naturalizmom, s akým opisuje telesné funkcie hendikepovaných, a ktorý ostro kontrastuje so životnou vitalitou hrdinky a jej priateľov. Blankine pokusy o zblíženie sa s pacientmi zlyhávajú a východisko zo svojej osamelosti sa snaží nájsť v skupine dobrovoľníkov. Hoci sa tento pokus spočiatku javí ako perspektívny, s postupujúcim duševným rozkladom hrdinky znásobuje emocionálnu roztrieštenosť hlavnej postavy. V strachu z ohrozenia sa Blanka napokon izoluje a zostáva zakliesnená v paranoidnom vákuu predstáv a vízií, ktoré ju degradujú do nedôstojnej polohy zhodnej s pacientmi Bellevue, napriek tomu, že sa od nej od počiatku inštinktívne vymedzovala.
Zachytiť proces rozkladu osobnosti si vyžaduje empatiu a presnosť deskripcie patológie ľudského vnútra. Dobrakovovej sa darí oboje, necháva vyznieť kompletný inventár symptómov duševných porúch, ktoré hrdinkou lomcujú. Pomaly plynúci príbeh zdanlivo nikam nesmeruje, gradácia sa odohráva v hrdinkinom vedomí, ktoré je vo svojej nemohúcnosti čoraz útočnejšie, charakterizované neurotickými gestami, fyzickou a verbálnou agresivitou. Snaha hrdinky preklenúť rozdvojenosť svojho vnútra je hybným motívom románu, no autorka ho od začiatku spochybňuje. Snahu o harmonizáciu s prostredím u Blanky strieda pocit znechutenia, ktorý vyhrocuje aj kontakt s okolím.
Negatívna modalita textu je najvýraznejším znakom Dobrakovovej prózy. Nepokoj, neistota a agresivita charakterizuje nielen labilnú hrdinku, ale je rozptýlená vo všadeprítomnej realite, v stave tesne pred rozpadom. Tento motív je presvedčivý, no kontroverzný. Druhou knihou potvrdila svoj talent, nastolila však aj otázku:Kam ísť ďalej?
Lenka Szentesiová
