Bez krvi

Talianskemu prozaikovi a esejistovi Alessandrovi Bariccovi sa pomerne rýchlo podarilo dobyť slovenské literárne územie zaplavené prekladmi všakovakých kvalít, ale najmä nekvalít. Už štvrtou knihou presviedča, že ani na Slovensku nie je pre dobrú literatúru ešte všetko stratené. Stačí byť neodvodený a svojský, stačí tému animovať myšlienkou a neotravovať čitateľa nekonečnými samoobjavmi, tváriacimi sa ako jediný možný spôsob existencie originality. Baricco je bezprostredný a priamy, ale za jeho akokoľvek zložito štruktúrovaným textom je vždy príbeh nabitý sémantikou, ktorá bravúrne mieri do srdca zložitostí pohlcujúcich schopnosť sebareflexie moderného človeka.

Próza Bez krvi (vyšla v Taliansku len pred dvoma rokmi) je, pravdaže, tiež zložitou príbehovou symbolikou aktívneho premýšľania o situácii človeka vo svete, ktorého postindustriálna pýcha prerástla do otrockej nevernosti princípom i ideálom. To preto má čitateľ od začiatku dojem, ktorý napokon potvrdí i sám autor, že útla knižočka bola napísaná ďaleko od hlučných davov, ďaleko od lomozu reklamných perkusií a mediálnych činelov, ďaleko od rýchlostných dostihov i úspechonosných predstihov. Jej devízou je ticho, v ktorom sa človek ocitne sám pred svojou nahou tvárou, ale zoči-voči divadlu svojich predstáv o sebe a súčasne v priesečníku cudzích pohľadov na to isté objektívne existujúce ja. Hrdinka knihy s dejmi kotviacimi v symbolickom priestore symbolickej vojny si musí vyrozprávať svoj reálny príbeh, aby ho napokon tiež musela konfrontovať s príbehom, ktorý videli a prežili iní. Je to príbeh zrelej sivovlasej dámy Dony Sol, ktorá bola kedysi jedenásťročným dievčatkom Ninou. Jej život je reťazou, v ktorej ohnivká krutosti drží pohromade nikdy nezavŕšená šľachetnosť. Je to tiež príbeh starého predavača žrebov, ktorý sa ako chlapec stal Titom, pomstiteľom svojho zavraždeného otca a bezuzdným bojovníkom za lepší svet, priznávajúcim sa k svojmu pravému menu až v predtuche svojho konca. Jeho život bol bremenom, ktorého hmotnosť narastala úmerne s energiou vynaloženou na odstránenie tohto bremena. A tak z ticha prehovára mlčanlivá absurdita zmarených životov: vojna, preliata krv, nechcené, ale o to bytostnejšie nepriateľstvo, posadnutosť pomstou, svedomím, výčitkami, neschopnosťou lásky, ľahostajnosťou. Všetko to zložité peklo zaliate do čírych príbehových prestrihov a priezračných dialógov. Len pointa je po bariccovsky prekvapivá: dáma, čo bola bezprostredným svedkom smrti svojho vojnou zdiveného otca i nevinného brata, vyzve ich vraha, ktorého hľadaniu vlastne zasvätila celý život, aby sa s ňou pomiloval. A keď sa to stane, keď sa potom ,,dívali navzájom do očí, už po druhý raz v živote", akoby ticho zatrúbilo svoj mnohohlasý signál k zmiereniu v láske. Iste, takéto príbehy sa sotva môžu odohrať v reáli, no v literatúre majú napriek tomu nenahraditeľnú silu posolstva. Veď svet, ktorý reťazí nenávisti, zášte a vojny, je bez východiska i bez perspektív a ľudský život v ňom je prekliatím, chceným alebo nechceným, uvedomeným či neuvedomeným. Baricco opäť premieňa samočinnú i sebestačnú entropiu na ľudskú myšlienku a vracia literatúru do hry, ktorej príťažlivosť oslabila skepsa, nechuť chápať a najmä zámerná neochota porozumieť.

Obaja Bariccovi protagonisti sú výrazom poznania, že na ľudský život sa nemožno dívať jednostranne, lebo okrem svojej mnohorakosti je i zrkadlom mnohých, rovnako nedokonalých i rovnako vznešených životov: ,,... a to je dôvod, pre ktorý sa nedá vyhnúť, aby sme si neubližovali". Nazdávam sa, že toto nanajvýš moderné i aktuálne posolstvo je dôvodom, prečo Baricco stal v Taliansku čitateľským kultom a prečo dnes preklady jeho diel aj súčasnej svetovej literatúre pripomínajú osudovosť znovunájdeného pokladu. Zdá sa, že potomkovi Danteho, Petrarcu, Boccaccia opäť ide o novú transformáciu literárneho odkazu, založenú predovšetkým na aktuálnom pochopení postavenia humanity v dehumanizovanom storočí.

A mimochodom: je naozaj skvelé, že Vydavateľstvo Slovart sa rozhodlo v knihách edície MM uverejňovať doslovy, tentokrát dokonca štúdiu o autorovi a jeho literárnych kontextoch (Magda Kučerová a Daniela Laudani). Je to vskutku veľká služba dobrej literatúry.