Bezfarebný Cukuru Tazaki... - Haruki Murakami

Preklad Dana Hashimoto
Vydavateľstvo Slovart 2014

„Japonský spisovateľ... vytvoril príjemnú symbiózu individuálneho stvárnenia a literárnej komunikatívnosti.“

Tvorba Murakamiho je umelecky veľmi zaujímavá a pritom čítavá. Zväčša sa tieto dve záležitosti nemajú v láske: umelecky jedinečné a  z  istého pohľadu až čudácke texty končia v rukách cca troch čitateľov (preháňam, štyroch), a naopak, tie čítavé knihy zas často veľa nenaberú z onej umeleckosti, no premŕvajú ich všetci. Japonský spisovateľ, známy na celom svete, však vytvoril príjemnú symbiózu individuálneho stvárnenia a literárnej komunikatívnosti. Aj v najnovšom románe Bezfarebný Cukuru Tazaki a roky jeho putovania zostáva verný svojej poetike rozsiahlych, detailne prepracovaných sujetových plôch a bohatého zachytávania vnútorného prežívania protagonistu (to všetko v  uhladenom jazyku, ktorý príjemne pretlmočila skúsená prekladateľka Dana Hashimoto). Z  toho vyplýva, ako sme ostatne zvyknutí už z predchádzajúcej tvorby, že príbeh v zmysle dejovosti pripomína skôr sfúknutý balónik, a  dá sa vlastne zhrnúť do jednej rozvitej vety. Do tejto: Cukuru Tazaki sa nevie spamätať z toho, že partia rovesníkov z gymnázia ho bez bližšieho vysvetlenia spomedzi seba vylúči, keď už študuje na vysokej škole, no jednostaj v ňom zostáva pocit odvrhnutia, až na odporúčanie priateľky Sary sa rozhodne vypátrať príčinu tejto traumy. Keďže príbeh je minimalistický, môže sa v ňom maximalizovať to ostatné – u Murakamiho sú to podrobné opisy či už prostredia, alebo duševných stavov, výjavy zo snov a ich tušené premostenia s  realitou, spomienky a  metapríbehy, motivické opakovania a variácie, náznaky, ktoré pôsobia ako hra s čitateľom, a takisto statické dialógy. Kto nemá náladu na pomalé vciťovanie sa do zvláštneho tokijského hrdinu, ktorý miluje železničné stanice a aj ich rekonštruuje, ktorý sa 16 rokov po tom nečakanom vylúčení spomedzi priateľov stále trápi a  cíti mŕtvy, ktorý v každom objaví súvis s farbou, iba v sebe nie, ktorý má bujaro surové sny o ejakulácii, no v realite sa po tejto stránke napokon ukáže tragikomicky, ktorý žije sám a  v  dnešnej dobe počúva elpéčko so skladbami z  Lisztovho cyklu Roky putovania, ten nech radšej siahne po inej lektúre. No príde o melanchóliou presiaknutú tichú drámu, hlboký spovedný výdych utrápeného a  bezfarebného, no evidentne čistého a nezákerného človeka, poctivého pracovníka, akým typovo v tej či onej, priamej alebo metaforickej súvislosti, môže byť každý z nás. Možno preto, že úzkosť z  prázdna, hluchý šum nudy a  eventuálnu blízkosť smrti všetci dobre poznáme, takže zoči-voči plynúcemu času aj my chceme občas vedieť odpovede na zásadné otázky. A putovanie, teda nie tak celkom, skôr „putovanie“ za odpoveďou, je samým osudom Cukurua, ktorý sa až jej spoznaním môže naozaj pohnúť ďalej: teda putovať, vstať zo svojej mŕtvoly a žiť.