Bhagavadgíta. Spev vznešeného - Preklad, ktorý je sviatkom našej kultúry

 

Preklad, ktorý je sviatkom našej kultúry

Bhagavadgíta. Spev vznešeného

Bratislava, Petrus Publishers 2004

Preklad Alena Adámková

  Po slovenskom vydaní Koránu (vznikajúceho tak trochu aj pod tlakom aktuálnej spoločensko-politickej objednávky) sa naša kultúra obohatila o preklad ďalšieho významného náboženského textu – Bhagavadgíty. Je nielen základným pilierom hinduizmu, ale aj ďalších východných náboženstiev. Formálne je Bhagavadgíta neoddeliteľnou súčasťou šiestej knihy slávneho staroindického eposu Mahabhárata (Veľké rozprávanie o Bharatovcoch). Keďže Mahabhárata sa skladá z viac ako 100 000 slôh, Bhagavadgíta so svojimi 700 slohami predstavuje iba čriepok v záplave lyrických opisov či filozofických, právnych a morálnych výkladov, ktoré sú zasadené do rámcového príbehu o bratovražednom boji spriaznených rodov Kuruovcov a Pánduovcov. Bhagavadgíta predstavuje len jednu z početných epizód v kapitolách 25–42 šiestej knihy nazvanej Bhíšmaparvan a je vlastne koncipovaná ako dlhý dialóg medzi jedným z hlavných hrdinov eposu, Pánduovcom Ardžunom a jeho kočišom Krišnom. Pritom Krišna nie je nikto iný ako stelesnenie boha Višnua, ktorý zostúpil na tento svet, aby sa osobne zúčastnil na rozhodujúcom boji na strane síl dobra, pravdy a spravodlivosti...

  Hlavnou témou Bhagavadgíty je zjednotenie etického, duchovného a náboženského aspektu života. Božstvo sa snaží predniesť posolstvo celému ľudstvu, pretože oslovuje všetkých, v každom čase a na každom mieste. Úlohou Bhagavadgíty (na rozdiel od západných monoteistických náboženstiev) nie je vytvorenie akýchkoľvek dogiem alebo nejakej zavŕšenej teórie, naopak – je to syntetická harmonizácia viditeľne protikladných mienok prostredníctvom vyznačenia ich rovnakých alebo hlavných čŕt. Každý systém je oceňovaný vo svetle svojho centrálneho učenia a je zaradený tak, že sám prispieva k dokonalosti vytvoreného celku. Bhagavadgíta hlása len všeobecnú pravdu a hovorí o nej neosobne. Preto nie je náhodné, že sa k nej obracajú takmer všetky východné vierouky, aby v nej našli potvrdenie pre svoje postuláty.

  Základnou otázkou laického čitateľa je zväčša pochybnosť, čo mu môže Bhagavadgíta ako neveriacemu ponúknuť. Odpoveď je: to isté, čo neveriacemu Biblia alebo Korán: nevšedný literárny zážitok – samozrejme, za predpokladu, že je schopný zbaviť sa predsudkov. K takémuto zážitku nemožno dospieť bez prekročenia vyhraneného, doslovného chápania náboženských textov, bez uvedomenia si skutočnosti, že obsahujú zásadne obrazné vyjadrenia myšlienok. Alegorický charakter svätých kníh zdôvodňoval taliansky filozof Giambattista Vico. Tvrdil, že dávny človek žil vo svete imaginácie, teda nedeliteľnej celistvosti. Ľudská reč bola pôvodne poetická. Poéziu považoval za prvotnú aktivitu ľudskej mysle. Skôr, ako človek dospel do štádia formulácie univerzálnych pojmov, vytváral si predstavy, skôr ako začal artikulovať, spieval, skôr ako hovoril v próze, rozprával vo veršoch, skôr ako vymyslel technické termíny, používal metafory. Poetické vyjadrenie náboženstva bolo skutočne najdokonalejšou možnosťou sformulovania jeho nedeliteľného celistvého posolstva. V tomto smere patrí Biblia, Korán či Bhagavadgíta do sveta mýtov. Mýtus je symbolickým vyjadrením skutočnosti prostredníctvom ľudskej fantázie. V danom období išlo o najväčšie možné priblíženie sa k pravde. Poézia ako jazyk symbolizmu leží najbližšie ku skutočnosti a tvorcovia náboženských textov ju použili s vedomím, že pravdu možno spoznať iba intuíciou, ktorá leží mimo akéhokoľvek jazyka.

  Zážitok z čítania Bhagavadgíty umocňuje vynikajúci preklad Aleny Adámkovej, ktorý nielenže citlivo skĺbil hodnovernosť originálu s poetickou ľahkosťou slovenčiny, ale vyniká aj v porovnaní s o štyri roky starším českým prekladom.

Eduard Chmelár