Vyhľadávanie
Steny domova
Mária Bátorová: Biele steny
Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2003
Mária Bátorová je „dvojdomá autorka“. Ako literárna vedkyňa na začiatku 90. rokov zaujala publikovaním prác, ktoré sa zaoberali predtým tabuizovanými literárnovednými témami (Biele miesta v slovenskej literatúre – spoluautorstvo a Roky vzopätia a úzkosti) a koncom desaťročia publikovala precíznu komparatistickú prácu J. C. Hronský a moderna. Mýtus a mytológia v literatúre najmä o neobjavených väzbách medzi Hronského dielom a európskou literárnou modernou. A začiatkom 90. rokov sa Bátorová predstavuje aj ako prozaička.
V roku 1991 publikuje novelu Zvony v kameni, ktorá je prvou epickou reakciou v našej literatúre po roku 1989 na udalosti nežnej revolúcie – a je to reakcia, ktorá odhaľuje ľudskú i intelektuálnu nepripravenosť slovenskej spoločnosti na situácie, keď „bije zvon slobody“. Novela bola zaradená do rovnomennej knihy poviedok, a hoci je bezprostredným a autentickým svedectvom autorky na politickú tému, predstavuje isté vybočenie z Bátorovej epického sveta, kde (najmä v knihách Tíš a Tell) hrdinami príbehov sú predovšetkým ženy s túžbou po harmónii v partnerských a medziľudských vzťahoch.
Jemné psychologické sondy do ženského sveta v mnohotvárnych príbehových premenách charakterizujú aj najnovšiu Bátorovej knihu Biele steny. Predstavuje sa v nej ako skúsená prozaička s tvarovo vyzretými príbehmi - a podobne ako v knihách Tíš a Tell sú jednotlivé prózy kompozične prepojené s básňami, často len krátkymi lyrickými skicami, ktoré rozširujú či prehlbujú jednotlivé poviedky. Kniha akoby vytvárala jeden príbehový (hudobný) celok, kde jednotlivé motívy predstavujú variácie na tému vzťahov medzi ženou a mužom, vzťahov mileneckých a rodinných, stálych aj chvíľkových, šťastných, ale rovnako aj deziluzívnych. Ak som naznačil kompozičnú paralelu s hudbou, pri čítaní niektorých poviedok (Poľovník, Polovica tváre, Panta rei) mi zišiel na um výrok Vladimíra Holana v súvislosti s Bachovou hudbou: „Čím jsou disonance tvrdší, tým více se blíží harmonii.“ Harmónia v Bátorovej príbehoch je harmóniou prozaického diskurzu, vnútorného iskrenia vo vzťahoch ženy a muža.
Biele steny okrem tematického ťažiska, ktorým je ženský a rodinný svet – svet ohraničený stenami domova – prinášajú aj poviedky tematicky inšpirované osudmi emigrantov, ľudí, čo sa zväčša nedobrovoľne ocitli mimo domova (Virtuálna realita úplnosti, Prvá a posledná). Téma emigrácie v Bátorovej tvorbe súvisí nielen s jej pobytom na univerzite v Kolíne nad Rýnom v polovici 90. rokov, ale aj s jej výskumom osudov J. C. Hronského a ďalších slovenských umelcov, ktorí v odlúčení od vlasti a vlastných koreňov prežili časť svojho života. Bátorová by tejto téme mohla v budúcnosti vtlačiť osobitnú a výraznejšiu pečať... Jej prózy však dnes, ako už aj predtým, pôsobia obohacujúco v kontexte súčasnej slovenskej literatúry.
Anton Baláž
