Recenzia
Lucia Blažeková
03.11.2009

Biely kráľ - György Dragomán - Detstvo je „ostrov pokoja a istôt“

Detstvo je „ostrov pokoja a istôt“

Detstvo je „ostrov pokoja a istôt“

György Dragomán

Biely kráľ

Bratislava, Kalligram 2008

Autor opisuje život v čase totalitného režimu v 80. rokoch minulého storočia. Protagonistom je jedenásťročný chlapec Džatá, ktorý detským jazykom rozpráva o starostiach a všednostiach obyčajného dňa. V konkrétnych príbehoch zachytáva neradostné detstvo kruto poznačené odvlečením otca, politického väzňa, do pracovného tábora. Učí sa chápať situáciu svojej rodiny a hrdinsky sa snaží zastúpiť pozíciu otca. Pomaly si uvedomuje súvislosti a postupne rozprávanie stráca detskú naivitu, hoci stále zostáva priezračne čisté. Text síce autenticky odkazuje na realitu komunistického režimu, no primárne je dospievanie chlapca. Každá kapitola obsahuje stopy určitých žánrov, cez psychologickú drámu po dobrodružný román. Označenie román je však mierne zväzujúce. Knihu tvoria kapitoly, ale opísané udalosti vytvárajú fragmentárny dojem. Jednotlivé obrazy spája citlivé podanie situácií, ktorým je Džatá vystavený a musí sa s nimi vyrovnať. Bola to absurdná a zložitá doba, ktorá priniesla dlhodobo zdevastované charaktery ľudí tvoriacich stav spoločnosti. Voči nim stojí Džatá a jeho matka v opozícii ako dvaja ľudia zachovávajúci si morálne hodnoty a získaný odpor im dáva silu reagovať na nevraživosť ľudí. Džatá ako malé dieťa vníma úlomky, úseky situácii, hodnotí ich a vytvára si úsudok. Pomaly prijíma dospelosť s absurdnými dimenziami a pokúša sa prísť na to, prečo sa to všetko stalo a ako to môže zmeniť. Jeho matka zosobňuje pre neho hybnú silu, ktorá mu nedovolí dostať sa do apatie. Udržiava rituály zhmotňujúce zvyšky istôt rodinného kruhu, napr. v podobe tulipánov, ktorými pripomenul výročie svadby svojich rodičov. Biely kráľ symbolizuje jeho vnútornú silu a odhodlanosť vzoprieť sa okolitému zákernému svetu. „...silno som stisol bieleho kráľa, studená slonovina mi celkom priľnula do dlane a vedel som, že vo vojne nikto neporazí, lebo oproti tomuto vojvodcovi je aj ten najkrajšie vymaľovaný olovený vojačik len pičifúz.“ (s. 135) Totalita predstavuje preňho určitú nehybnosť a statickosť, nastolenú akoby od nepamäti. Tomuto stavu sa podriaďuje všetko a všetci. Stala sa stavebným prvkom románu, a tým vytvára nepokojnú atmosféru. Chlapec postupne odkrýva priestor, ktorý môže ako dieťa iba pozorovať, alebo mu bol ukrytý. Cíti, že onen priestor mení tvar a môžeme vidieť, ako sa pomaly okolo neho obtáča a mení sa na klietku. Džatá postupne nadobúda odvahu a odhodlanie ísť kamkoľvek, čo však neumožní v prípade tohto románu vyústenie príbehu do šťastného konca. Koniec sa rozplýva v čoraz rýchlejšom behu a smutnom pocite, že Džatá beží zbytočne.

Lucia Blažeková