Biskup a kráľ – Ivan Izakovič

Bratislava, Ikar 2004

Nezvyčajne dlhý podtitul Izakovičovej knihy v podstate vyjadruje celý jej obsah. Hoci ho možno chápať aj ako trochu ironickú parafrázu titulov spisov, akých jej renesančný protagonista napísal vari na tucty, iste nevyjadruje prínos slovenského autora do európskej historiografie i do slovenskej histórie žánru literatúry faktu, ktorým Izakovičova kniha už na prvý pohľad nesporne je. Keď nie pre iné, tak aspoň preto, že autor píšuci o chúlostivých otázkach španielskych dejín nie je Španiel, ale keby ním aj bol, jeho krajania by zrejme so sebevlastnou hrdosťou ocenili, s akou akríbiou pristupuje k zložitej téme španielskej konkisty na novoobjavenom americkom kontinente, ktorá je možno i po poltisícročí pre mnohých z nich v istom zmysle tabu.

Izakovič, skúsený autor próz, unikátnych biografií (Rasputin, Musorgskij, Čajkovskij, poprava rodiny posledného ruského cára) a v poslednom čase najmä historických sond do dejín Inkov a Aztékov v súvislosti s ,,objavovaním” Nového sveta (Posledný Azték, Atahualpa, posledný Inka, V meste kráľov) ponúka touto knihou čitateľovi nezvyčajne pútavý príbeh mierotvorného biskupa Las Casasa, ktorý je naozaj príbehom skonštruovaným na slovenské pomery s nevídanou triezvosťou a úctou k historickým realitám, zarámcovaným búrlivými udalosťami panovania rímsko-nemeckého cisára Karola V., tvoriacim jeho historickú kulisu. Ak sme pri podobných pokusoch v slovenskom literárnom reáli navyknutí na istú márnotratnosť, pokiaľ ide o slová, idey a originálne koncepty, v Izakovičovom faktografickom románe nič také nenájdeme. Nájdeme tu predovšetkým fakt, či už vyčítaný z historických dokumentov alebo osobne overený, ale predovšetkým fakt zastupujúci seba a skladajúci sa do celku, ktorým autor zmapúva vecnosť, a nie svoje predstavy a špekulácie o vecnosti. Historická postava biskupa, ktorý sa stal charizmatickým obhajcom konkistou decimovaných pôvodných ,,indiánskych” populácií, je úctyhodne plná autentického obsahu, vzruchu z ruchu, a jej príbeh sa rozvíja plynulo, bez zbytočných odbočení a hlavybolení z prebytku či nedostatku materiálu. Historický rámec definitívneho konca stredoveku s inkvíziciou a náboženskými vojnami obsahuje vari všetky potrebné údaje na pochopenie tohto rozporuplného roztvárania sa nožníc novoveku, ale nikdy neskĺzava do fádneho historizmu, ktorý sa bojí vypustiť čokoľvek, čo by mohlo znížiť historickú hodnovernosť. Izakovič dáva prednosť takým faktom, ktoré podporujú príbeh a ako vidno, robí dobre: duchovná osobnosť nekonvenčného biskupa má svoje presné kontúry, presnú sémantiku i presnú čitateľnosť. Posolstvo knižky – jednoznačne humanistické, protivojnové, duchovné – sa rovná konkrétnemu osudu jej hrdinu naplneného činmi a činorodosťou. Izakovič napriek tomu nikoho nenechá na pochybách, čím ho táto skutočná postava skutočných dejín očarila. Používa a využíva prostriedky umeleckej prózy a medzi ne musí nevyhnutne zapliesť právne, filozofické, teologické, demografické a iné aspekty, no nič z toho nenarúša príbeh, naopak, všetko sa akosi samovoľne stáva jeho organickou súčasťou. Exemplárnou ukážkou autorovej schopnosti nenarušiť príbeh je teologická dišputa zo záverečnej časti knihy, kde vlastne ide o zhrnutie ,,ideovej” problematiky španielskej konkisty vedenej podobne ako voľakedajšie križiacke výpravy pod kohortami cirkvi a kresťanského kráľa. Päťdňová vskutku teologická dišputa Las Casasa proti zarytému obhajcovi krutých a zvrátených postupov španielskych dobyvateľov pred španielskym kráľom a vedeckou honorabilitou vo Valladolide, ktorej obsah sa tu reprodukuje, vôbec nepôsobí ako abstraktné vybočenie z príbehu, ale jeho možno najdramatickejšie vyvrcholenie.

Takže nie exotická a možno i konjunktúrna téma je hlavnou prednosťou Izakovičovej knihy. No určite je ňou autorov hlad po informáciách a faktoch, ktorý dostal podobu presne vytvarovaného historického príbehu, ukrývajúceho úsek európskych dejín v nahote, ktorá sa pričasto musí obliekať do ušľachtilých odevov, aby zakryla svoje hanby.

Alexander Halvoník