Vyhľadávanie
Trio Publishing 2012
„Ako výkrik blázna či anjela z môjho rozbitého sna,“ – takto sa končí tretia básnická zbierka Štefana Kuzmu, ktorou si, myslím, teraz už získa miesto v slovenskej poézii napevno. Je to poézia skepsy hlbokých tónov mužnej zrelosti a vnímavej dospelosti, prepletená žiarivými obrazmi detstva a dospelosti. Poézia symbiózy krásy a hrôzy, skúsenosť naplno prežitého života, kde nechýba ani ohrozenie skúsenosťou z číhajúcej smrti. Symbióza krásy, neustále privolávanej napriek obrazom každodenného ničenia a otupenosti. Básnický jazyk Štefana Kuzmu je silný, imaginatívny, symbolický, využíva všetky možnosti súčasnej poézie. Symbolika anjela je tu silne prítomná a je to bytosť na rozhraní medzi tu a tam, bytosť, ktorá existuje niekde medzi životom a druhou stranou.
Tu by som chcela polemizovať s poznámkou na prebale od Igora Válka, redaktora knihy, ktorý vidí Kuzmovho anjela ako detskú modlitbu Anjelíčku, môj strážničku, ochraňuj moju dušičku: „šepocú do hustnúcej tmy pery a srdiečko dôverčivej detskej duše zrazu bije o poznanie pokojnejšie.“ Dôvod na to dáva aj ďalšie tvrdenie, podľa ktorého má podobný účinok i dojem, hoci už na dospelého čitateľa, Kuzmova poézia. Toto je naozaj zavádzanie čitateľa alebo akési nepochopenie Kuzmovej poézie, ktorá je v tejto zbierke naozaj ostro existenciálna, pochybujúca o všetkom, aj o viere. V básni Skryté v podvedomí na záver píše: „…ukladať slová vedľa seba, byť s bohom a zároveň byť ateista.“ Alebo báseň Bod nula, v ktorej sa ozývajú naozaj najhlbšie otázky života, temné pochybnosti, blúdenia v sebe, otázky kladené bohu s najväčšou vážnosťou a konštatovanie: „…nič z teba sa nedotklo neba / nič tu nie je tvoje.“
Keďže Štefan Kuzma je básnik celistvý a spravodlivý k svetu, je v zbierke veľa veršov, ktoré vidia a prinášajú krásu: báseň Jagavé siete, kde lyrické ja do neba vyskočí na koni, krásna báseň Volanie je vzývaním démonickej nesmrteľnosti, dovolím si povedať vzývaním toho dospelého anjela v nás. Akousi syntézou a zároveň záverom knihy, aj jej nadpisom, je báseň Blázniví anjeli — nádherná básnická reminiscencia toho času detstva a mladosti (niekde je to možno v nás), keď sa dá ešte lietať, utekať, kde je prítomný rovnako boh i diabol a niekto medzi tým: anjel, ktorého vníma ako lyrický subjekt (ako výkrik blázna či anjela); a zakončí to veršami: „…Tentoraz to bol beh / ale srdce sa môže vykĺznuť pri hocičom…“
