Recenzia
16.02.2005

Bláznova obhajoba - August Strindberg - O lživej spovedi

O lživej spovedi

O lživej spovedi

August Strindberg

Bláznova obhajoba

Bratislava, Kalligram 2004

Preklad Teodora Handzová-Chmelová

  Vždy som túžil dostať sa ďalej a vyššie, a preto som bol  viac v práve ako tí, ktorí ma chceli stiahnuť dolu, a preto tiež som ostal sám,“ hovorí rozprávač v próze Sám. Tento rozprávač je nesmierne citlivý, nadaný, rozháraný, tu a tam zakomplexovaný, obdarený nadpriemernou vnímavosťou, ale i cynizmom. UMELEC vo svete konca 19. storočia; tvorca neopakovateľného v čase víťazstva továrenských produktov. Jedinou možnosťou, ako zaujať, a teda prežiť, je preňho prekliatie, osud, póza, gesto. Výstredný, občas za cenu vlastnej úprimnosti; úprimný – aj keď výstredne. Ponižujúco sa opakujúci typ s jedinečným osudom.

Rozprávač tohto textu je zároveň hlavným hrdinom príbehu, ktorý pohŕda dejom, lebo (jemu) sa dejú len triviálnosti. Všetko zaujímavé sa odvíja v mysli, alebo sa stáva iným ľuďom. To, čo by mohlo byť zaujímavé, je iba trápne, ale on skúša, či by náhodou mohlo niekoho zaujať, pretože... rozprávač-hrdina je zároveň i autorom textu. Hranica štylizácie je načrtnutá rukou majstra nesmierne rafinovane, takže dielo rovnako dychtivo zhltnú veční hľadači škandálov, dokonale ukojení opismi svárov s manželkami rozprávača, ale aj čitatelia schopní vychutnať si rytmus viet či  pôsobivých obrazov.

,,Bdel som nad ňou, aby mi ju sila mojej lásky nevytrhla z rúk.“

,,Rozprával som bez prestávky, hodinu za hodinou,  povzbudzovaný dvoma pármi očí, ktoré ma neúnavne počúvali.“

Paradox, presun zo zmyslu na zmysel, dojemný obraz krachujúceho obchodníka, ktorý býva o poschodie pod rozprávačom, či pocit počas kúpeľa v októbrovom Baltskom mori v nás zanechajú silný dojem bez ohľadu na kontext. Bez ohľadu na to, či poznáme Strindberga, môžeme čítať príbeh o utrpení, nezdaroch a víťazstvách duše a talentu. Môžeme sa však aj so slovníkom v ruke ponoriť do doby a krok za krokom sledovať  autora-hrdinu na ceste  salónmi Stockholmu, bujarou kaviarňou v Berlíne či idylou kdesi uprostred bavorskej prírody.  Nečítame autobiografiu, ale umelecký text, nezvyčajne silne živený vlastnou skúsenosťou. Výpoveď je taká presvedčivá práve preto, že umelecké spracovanie ju posunulo nad krajinu faktu, do oblasti fikcie – a naopak, účinok umeleckého výmyslu je zasa posilnený reálnou bázou. Naozaj sa nevieme rozhodnúť, či máme pred sebou úprimnú sebatrýznivú spoveď, alebo brilantnú štylizáciu, vyrátanú na efekt. Autor pri tvorbe zároveň trpel a tešil sa; bol rozprávačom-hrdinom-tvorcom súčasne, tvorcom seba samého, píšuc text akoby odznova vytvoril seba, pretavil svoj život na drámu a drámu na život, pravdu na klam a klam na mámenie. V tom predsa spočíva umenie.

Tri texty knižky (Bláznova obhajoba, Kláštor, Sám) v nadväznosti na podobne ladené dielko Syn slúžky, v ktorom Strindberg zachytil svoje detstvo, podávajú obraz fin de siècle s nezabudnuteľnou atmosférou ľahtikárskej bohémy a, naopak, aristokracie prísne strážiacej tradície. Dozvieme sa mnoho zo zákulisia spisovateľových vzťahov; dotvoríme si obraz o jeho názoroch (najmä na „ženskú otázku“). 

Miloš Ferko