Preklad Veronika Deáková
Vydavateľstvo Premedia 2016
To, že staré texty eu-
rópskej literatúry majú
čo povedať aj súčasnej
spoločnosti, vieme už
dávno, preto sa kla-
sické diela neustále
čítajú a rozoberajú,
akoby boli nesmrteľné.
Podobným prípadom
snáď bude aj Bledo-
modré ženské písmo
od pražského nemecky
píšuceho autora Franza Werfela, ktorý žil v dobe,
keď sa po uličkách českého mesta prechádzal aj
Franz Ka a či Max Brody.
Príbeh novely, ktorú prečítate doslova na je-
den hlt, sa odohráva v alpskom mestečku Sankt
Gilgen, v ktorom býva Leonidas so svojou ženou
Améliou. V prvé ráno dostane Leonidas až jede-
násť blahoprajných listov, z ktorých jeden je nie-
čím výnimočný už len vďaka odosielateľovi. Táto
informácia je začiatkom celého napätia v príbehu.
Kto je odosielateľka a prečo sa jej Leonidas bojí?
A vôbec, prečo by sa mal muž, patriaci k spoločen-
skej smotánke, báť jednej ženy, ktorá nedosahuje
jeho úroveň? Tu sa nachádza základný konfl ikt,
ktorý sme potrebovali. Franz Werfel uzavrel do
imaginárnej miestnosti Leonidasovej mysle tri
silné postavy a vytvoril medzi nimi nielen ľúbost-
ný trojuholník, ale aj konfl ikt trojice výrazných
expresívnych postáv.
Časové rozpätie príbehu je reálne krátke (nie-
koľko dní), no preplnené Leonidasovými spomien-
kami do minulosti, ktoré však nerušia dejovú
linku prítomného deja. Rovnako ani miestu, resp.
mestám nie je venovaný veľký priestor, pretože
v tomto príbehu nie sú také dôležité, ako charak-
tery postáv. S tými sa autor dokonale vyhral. Wer-
felovi postačilo rozpracovať jednotlivé postavy,
ich vlastné príbehy, ktoré samy ponúkali napätie
plynúce z ich komplikovaných, no v niečom veľmi
podobných charakterov.
Tvorba postáv v príbehu súvisí najmä s expre-
sionizmom. Či už ide o postavu Leonidasa, ktorý
sa dostal do smotánky nie vďaka svojim schop-
nostiam, ale skôr talentom: „sluchu citlivému
na ľudskú márnomyseľnosť, taktu a – najpod-
dajnejšiemu umeniu napodobovania, ktoré má
bezpochyby korene v mojom slabom charaktere“
(str. 47), alebo o jeho bohatú manželku Améliu,
verne sa usilujúcu zapáčiť Leonidasovi, ktorého
akoby považovala za svoju trofej, ktorú musí den-
no-denne získavať, alebo o postavu Very, ktorá
prirodzeným umom dokáže zničiť Leonidasovu
snahu, um, kariéru a postavenie. Každá z po-
stáv primárne pracuje s výrazom určeným pre
spoločnosť. Leonidas svojou pretvárkou a šar-
mom dokázal to, že oňho spoločnosť prejavovala
neustály záujem, a to bez ohľadu na to, či jeho
vedomosti alebo schopnosti zodpovedali jeho
konkrétnemu postaveniu. Ak si chcel udržať svoj
post, musel svoju pretvárku a šarm vypracovať
na maximum, pričom jeho skutočný charakter
nad ním visel ako Damoklov meč. Leonidas je
plastická postava. Z vonkajšieho uhla pohľadu
ho poznáme ináč, než ako sa ukazuje vo svojich
myšlienkach a spomienkach. Jeho plasticita je
zvýraznená plochými, navzájom protikladnými
charaktermi Amélie a Very. Amélia je zbohat-
líčka, ktorej starosťou nie sú vedomosti, a Vera
pochádza z chudobnejších pomerov, kde rozum
a kritické myslenie mali cenu zlata. Leonidas sa
nachádza medzi nimi a prikláňa sa na tú-ktorú
stranu vtedy, keď mu to vyhovuje. Pri tejto silnej
orientácii na vonkajšiu tvár zostáva otázkou to,
kto (alebo kým) v skutočnosti je Leonidas? Je to
človek z davu? Úspešný jedinec? Uprednostňuje
skôr rozum pred citom? Má vôbec nejaký rozum
alebo cit? Čo v ňom víťazí skôr? Zaujíma ho jeho
povesť v spoločnosti, alebo jeho poctivosť a pokoj
na duši?
Bledomodré ženské písmo by malo patriť me-
dzi klasiku súčasnej doby, keďže dokáže osloviť
veľmi široké spektrum nielen ženských čitateliek,
ale aj „literárnych gurmánov“. Tých poteší okrem
skvelého vypracovania postáv aj prepracovaný
príbeh, napätie, záver a nesmiem zabudnúť na
vtip a odľahčujúce prvky, ktoré vyvažujú dielo
a kontrastujú závažným spoločenským problé-
mom.
