Podľa poznatkov viacerých misionárov Rwanďania pred príchodom Európanov boli presvedčení o tom, že ich krajina je stredobodom vesmíru, zároveň je najväčším, najmocnejším a najcivilizovanejším kráľovstvom na zemi. Verili, že „Boh cez deň možno navštevuje ostatné krajiny, ale na noc sa vždy vracia do Rwandy, aby si tam odpočinul“ (s. 59). V poslednom desaťročí 20. storočia sa tam Boh buď zabudol vrátiť, alebo spal príliš tvrdým spánkom, keďže udalosti, ktoré sa v tom čase v Rwande diali, neboli ani Božské, ani ľudské, vari ani zvieracie. Na jar a začiatkom leta 1994 sa tam odohralo najefektívnejšie masové vraždenie od zhodenia bômb na Hirošimu a Nagasaki. V Rwande pribúdali mŕtvi trojnásobne rýchlejšie ako Židia počas holokaustu, aj napriek tomu, že zabíjanie bolo technologicky nenáročné, vykonané prevažne mačetami. Za sto dní bolo zabitých osemstotisíc až milión ľudí. Philip Gourevitch, americký spisovateľ a novinár, píše reportážnu prózu Chceli by sme Vám oznámiť, že zajtra nás aj s rodinami pozabíjajú o tomto masakri s približne ročným odstupom, čo mu umožňuje nesústreďovať pozornosť len na opisy hrôzy, ale aj podnecovať recipienta k úvahám o širších filozofických problémoch.

Národná súdržnosť: jedna viera, jeden jazyk, jeden zákon, sa začala v Rwande trieštiť už desaťročia pred samotnou genocídou - v odvekom spore Káina a Ábela. Autor totiž neostáva len pri povrchnom pohľade do minulosti Rwandy, naopak, snaží sa objaviť prvotné príčiny, ktoré vyústili až do vyvraždenia jedného kmeňa. Hutuovia a Tutsiovia sú pôvodne dva rozdielne kmene, odlišujúce sa fyzickými archetypmi, no postupne sa premiešavali, hovorili jedným jazykom, vyznávali rovnaké náboženstvo a žili spolu v malých kmeňových spoločenstvách, ktoré spájala spoločenská a politická kultúra. Avšak „Hutuovia boli roľníkmi, kým Tutsiovia boli pastiermi“ (s. 52). Keď koncom 19. storočia prišli do Rwandy Európania, vytvorili si predstavu o „vznešenej rase bojovných kráľov obklopených stádami dlhorohého dobytka a podradnej rase nízkych, tmavých roľníkov okopávajúcich hľuzy a zbierajúcich banány“ (s. 54). Táto domnienka by mohla byť neškodná, ak by sa nespojila s tzv. hamitskou hypotézou J. H. Speka. Podľa tejto, ničím nepodloženej, antropologickej hypotézy „priniesli všetku kultúru a civilizáciu do strednej Afriky vysokí ľudia s ostrými črtami, ktorých pokladal za kaukazoidný kmeň etiópskeho pôvodu, pochádzajúci z biblického kráľa Dávida, a preto nadradený domorodej negroidnej populácii“ (s. 55). V priebehu rokov sa hlavne belgickí kolonizátori a rímskokatolícka cirkev pričinili o to, že rwandská spoločnosť sa po etnickej línii začala výrazne pretvárať a v popredí dominovala fetišizácia tutsijskou vznešenosťou.

V tomto prípade bola sila slova pretavená do obrovskej genocídy. Zhubné myšlienky sa spojili s túžbou po moci a ideológia vraždenia sa propagovala ako niečo, čo má utrpenie odstrániť, nie spôsobiť. Jednotlivec v tom nehrá žiadnu úlohu, prestáva existovať, vytvára sa totiž vedomie totálnej hrozby, a to si vyžaduje totálne vyhubenie. Genocída tak nebola výsledkom chaosu a anarchie v štáte, naopak, bola prostriedkom na budovanie totalitného režimu, v ktorom sa vyžaduje, aby sa ľudia stotožňovali s plánmi vodcu. Po ukončení hlavných masakrov boli všetci vinní a zároveň obeťami.

Gourevitch tvaruje obrazy vraždenia rôznymi optikami - využíva nestranného rozprávača, ktorý zastupuje masy (zavraždených i svedkov), svoje osobné zážitky a zistenia, no veľmi zaujímavo aj osudy jednotlivcov, ktorí sa na masakroch rôzne spolupodieľali alebo, naopak, boli jeho obeťami, či dokonca sa mu postavili na odpor a snažili sa zo svojej situácie pomôcť natoľko, nakoľko to bolo možné. Našťastie, samotnej hrôze, zabitým, znásilneným, znetvoreným a zneucteným telám venuje len toľko pozornosti, do akej je „presná spomienka na zločin nevyhnutná pre pochopenie jeho odkazu“ (s. 23). Naopak, stále skúma, prečo ku genocíde vlastne došlo, a okrem spomínanej predkoloniálnej nerovnosti, centralizovanej a fanatickej správe a polarizácie pod belgickou správou, uvádza ďalšie faktory, pre ktoré státisíce ľudí súhlasili s pozabíjaním milióna susedov v priebehu niekoľkých týždňov.

Výrazné miesto v reportáži zaberá práve pohľad na kroky svetových mocností pred, počas a hlavne po genocíde. Autora priam iritujú klišeovité postoje verejnej svetovej mienky, pretože smerujú k pasivite, nečinnosti a v Stalinovom zmysle je pre nich milión mŕtvych len číslo. Gourevitchova kniha však nebola nadarmo ocenená mnohými významnými cenami – nepodáva len správu, naopak, všetky informácie chce nanovo prehodnotiť, spochybniť a overiť a výsledkom ani potom nie je nový fakt, ale práve samotný neustály analytický ponor smerom po vertikále problému.

Je pravdou, že pri takomto rozsahu a štýle písania sa môže čitateľ stratiť v spleti informácií, tie sú však, v konečnom dôsledku, vari menej dôležité, o to silnejšie zaznievajú otázky o príčinách dobra a zla, o spravodlivosti, vine, treste a podobne, pretože sa netýkajú akéhosi výnimočného prípadu, ale celej pôvodne sedem a pol miliónovej populácie Rwanďanov, svetových lídrov, vojakov, humanitárnych pracovníkov a napokon, nás všetkých.
 
Magdaléna Kramárová