Bojovník tak veľmi nedotknutý mocou

Ján Langoš. Strážca pamäti
Keď číta knihu robenú formou rozhovoru novinárka, je pravdepodobné, že jej pohľad bude profesionálne deformovaný. Hrozí, že text nebude vnímať ako čitateľka, ale preváži remeselné, hodnotiace hľadisko. Ak však mala aj novinárka z knihy čitateľský zážitok, znamená to, že Alexandrovi Baloghovi sa dielo podarilo.

S prosbou, aby napísal knihu o Jánovi Langošovi, sa naňho obrátila Langošova manželka Gabriela. Sú totiž dlhoroční priatelia. Ako píše, „tá chvíľa po otázke Gaby Langošovej bola vskutku dojemná“, odpovedal na ňu bez váhania: „Samozrejme, Gaba.“ Rozmýšľal, ako potlačiť dojatie a vyjadriť potešenie bez toho, aby použil „tie strašné floskuly typu je to pre mňa výzva“, či „takáto ponuka sa neodmieta“.

Pomedzi hlavný text, ktorý tvorí rozhovor s Gabrielou Langošovou, sú na žltých plôškach včlenené odpovede tých, ktorí ponovembrového politika osobne poznali. Čitateľ ich však pravdepodobne najprv preskočí a vráti sa k nim neskôr – interview sa totiž žiada zhltnúť na dúšok. Rozhovor s manželkou má aj trochu iný, intímnejší charakter, ako spovedanie ostatných respondentov, hoci spomienky všetkých sú hlboko ľudské. V slovách vdovy, ktorá príliš skoro prišla o milovaného manžela, predsa však cítiť stopy lásky a smútku v intenzite či odtieni, aký by sme u iných nenašli. Keďže autor je aj blízkym rodinným priateľom Langošovcov, s ktorými ho spájala disidentská minulosť – alebo aspoň prostredie, v ktorom sa odporcovia režimu pohybovali – podarilo sa zachovať kuchynský či obývačkový charakter rozhovoru. Nejde o novinársku rutinu ani o profesionálnu ctižiadosť či snahu získať senzáciu, autor sa celkom ľudsky pýta na to, čo ako odpoveď už zrejme očakáva – jeho úlohou je len sprostredkovať to najprirodzenejším možným spôsobom tým, ktorí ešte nevedia a sú zvedaví, teda čitateľom.

Kniha okrem bohatého fotografického materiálu z rodinného archívu – ktorý nie je macošsky vyčlenený na perifériu, teda do špeciálnej prílohy na konci, ale je rovnoprávne s textom roztrúsený po celej knihe – obsahuje aj Langošove výroky  na čiernom podklade, úvodné slovo Martina M. Šimečku a v závere dva texty od Langošových dcér, Lucie (Bipuly) a Niny, ktoré nám sprostredkúvajú ich pohľad na otca. V texte nadpísanom Presne rok po tatkovej smrti dcéra Lucia – ktorá, žijúc v Amerike, prijala duchovné meno Bipula – píše: „Každý, kto poznal môjho tatka a mal ho rád, zaplakal v piatok, 15. júna, či už navonok alebo vo svojom srdci. Bol to presne rok odvtedy, čo zomrel, nie svojou vinou, v aute cestou do Košíc. Ja som nechcela plakať.“ Rozhodla sa pre niečo iné: „Vyjsť na Gerlach bolo to, čo sme si s tatkom plánovali. A to bolo presne to, čo som v ten piatok urobila.“ Je to len jedna z epizód, ale dobre vystihuje, čo Ján Langoš svojím dcéram odovzdal – nazvime to odvahou prekonávať samého seba a ísť za hlasom svojho srdca. Odvahou riskovať, robiť veci po svojom. Možno podobne by čelil smútku aj on sám.

Je pochopiteľné, že kniha, ktorá vznikla v spolupráci s Nadáciou Jána Langoša ho bude vykresľovať v čo najlepšom svetle. Ale ani nemá prečo mať inú ambíciu a z odpovedí všetkých respondentov celkom uveriteľne a presvedčivo vyplýva, že išlo o citlivého, vzdelaného, hlboko veriaceho a veľmi vľúdneho človeka – či už o ňom hovoril jeho brat Michal, Ladislav Snopko (prezývaný Agnes), Fedor Gál, Peter Zajac, František Šebej či Marián Varga, ktorý sa oňho mohol kedykoľvek oprieť, aj v noci mu mohol hocikedy zavolať: Langoš sadol do auta, prišiel a počúval ho. Z „lásky“ k nemu sa vyznali aj český folkový spevák Vladimír Merta a bývalý Langošov prvý námestník – neskôr český minister vnútra – Jan Ruml. Ten dokonca povedal, že keby nebol Janom Rumlom, chcel by byť Jánom Langošom, tak veľmi sa s ním identifikoval.

Pre pamätníkov, ktorí majú v živej pamäti porevolučné pohnuté roky, bude asi veľmi lákavé ponoriť sa do spomínania a sprítomniť si tie zvláštne časy, nabité historickými zmenami, vytiahnuť spomienky na svetlo ako pomaly už zažltnuté fotky zo zabudnutej škatule na dne skrine a pousmiať sa: Takíto sme boli, takto vtedy vyzeral svet. Cez obrázky a rozprávanie ožíva pred nami bratislavský byt Langošovcov na Karadžičovej, kde sa stretávali a vo dne v noci diskutovali disidenti, aj Václav Havel či Ján Budaj, mimochodom sused Langošovcov z dvora. Aj o ňom Gaba Langošová otvorene hovorí. Spoznávame atmosféru legendárneho podnájmu na Gorazdovej, bytu, ktorý bol ďalším miestom stretnutí nezávislých umelcov a kritikov vtedajšieho režimu – partie „gorazďákov“–, či povestné kysucké Brízgalky, kam chodili disidenti aj z Čiech a Moravy, vrátane Havla.

Ján Langoš zasvätil posledné roky svojho života budovaniu Ústavu pamäti národa. Jeho pamätník v Banskej Bystrici od Karola a Mateja Rosmányovcov dostal podobu žulového stola, ktorý má navrchu štvorcové posúvateľné platničky a pod nimi je ukrytý nápis: „Ten, kto nepozná svoju minulosť, je odsúdený ju opakovať.“ Langošovci boli obeťami prenasledovania a útokov nielen za komunistov, ale, žiaľ, aj potom, v časoch vysnenej slobody. Ba práve vtedy ich napadli aj fyzicky, Langoša zmlátili a vyhrážali sa mu, že ublížia jeho dcéram. Ako píše v úvode Martin M. Šimečka: „Jano si, myslím, dobre uvedomoval, že v skutočnosti až vtedy išlo do tuhého, že byť disidentom v komunizme bolo oveľa menej nebezpečné ako byť ministrom vnútra v demokracii, ktorá sa má vyrovnať s minulosťou.“

Karel Schwarzenberg ho videl takto: „Ján Langoš byl velký bojovník, ale nikdy jsem nevidel bojovníka, který by tak nebyl dotčený mocí jako on. To na mě dělalo veliký dojem a musím říci, že ze všech politiků, co jsem znal, mi byl po Havlovi asi nejmilejší.“ Či už vám bol tento zaťato dlhovlasý Langoš s vyhrnutými rukávmi na bielej košeli sympatický, alebo nie, máte teraz možnosť pozrieť sa naňho očami tých, čo ho mali radi. Možno nadobudnete pocit, že ste ho lepšie spoznali.
 
Iris Kopcsayová