Krista Bendová – Tomáš Janovic: Bola raz jedna trieda (a iné triedy)

Bratislava, Buvik 2002

Zostavila Ľubica Kepštová

Ilustroval Svetozár Mydlo

Krista Bendová by sa v týchto dňoch dožila osemdesiatky. Ťažko však v prípadoch spisovateliek jej formátu hľadať povestný koniec nite – ono večné mlčanie – keď sa na svet vykľula kniha, na ktorej si čas vylomil zub. Vydavateľstvo Buvik nám zrejme nechcelo len pasívne pripomenúť krásu Bendovej detského génia výberom niekoľkých básní z pôvodnej knihy Bola raz jedna trieda, ale pridaním generačne mladšieho hlasu v podobe básní Tomáša Janovica z knižky Kto sa nehrá, z kola von! pripravilo zvláštnu konšteláciu, zuniacu jadrnou radosťou znásobovanou priehrštím šantivých gest v ilustráciách Svetozára Mydla.

Spomínaným svojským preskupovaním, pod ktoré sa podpísala Ľubica Kepštová, akoby sa všetko vynovilo, dostalo do iných pozícií, veď len tvorivý trialóg v tomto zložení napríklad spôsobil, že neposlušná Marena Kašičková, ktorá svojím písaním ničí lavicu v básni od K. Bendovej, sa ocitla zoči-voči Janovicovmu príbehu o prvých pokusoch s písaním písmena A, čo “v zošite spadlo” (s. 15), no a pritom sa pomedzi verše trúsi ilustrácia za ilustráciou: naozajstná Marena Kašičková s obrovskou ceruzkou a písmeno A po páde, na vozíčku... Traja tvorcovia ukazujú, ako veľmi sú deťmi a zároveň šteklia popod nos aj tie dávno spiace deti v nás a vari, hádam najviac, ukazujú – predostierajú deťom ich malý veľký svet, obnažený úsmevom.

Nuž a ak kombinácia zaručuje dosiaľ netušenú hravosť, nevykoreniteľná osobitosť každého tvorcu pridáva do tohto pomyselného ohníka polienko svojbytnej originality, ktorá našla svoj dominantný výraz v zmysle K. Bendovej pre situáciu a pre mieru didaktizovania, v cite T. Janovica pre detail a jeho zúročenie v častých nonsensových pointách i vo výstižných ťahoch S. Mydla graficky jednostaj dobiedzajúcich svojou hýrivosťou do skalného usporiadania riadkov.

Na stránky sa vynoril ostrov jednej triedy, ktorý, nech to už vyzerá akokoľvek rozprávkovo neskutočne, je síce detský, ale nie neskutočný. Najväčšie čaro tejto knihy treba hľadať v jej “nečare” – v tom, ako si priamo poradila so skutočnosťou. Dôkazom sú desiatky pritakávajúcich čitateľov, s ktorými v tej ich triede sedel presne taký Šaňko Šuška, ako tu, a ukradol kriedu, a tiež Ica parádnica, a Tonko zaľúbený do Evy Ružovej, ale aj taký Janovicov žalobab sa v triede našiel, aj Táňa, ktorá “kravku / po prvý raz zazrela, / keď sme išli / do mú múzea.” (s. 19). A nielen úžasne presná typológia charakterov a úzke spojenie so skutočnosťou robia z tohto diela čosi výnimočné, ale naliehavý a najdôležitejší je jeho vzťah k pravde. Toto sa veru ani v literatúre pre deti nevidí často: pravda vyjde najavo zakaždým, no razí si cestu cez figliarstva, kúzla a najnovšie aj cez mágiu. Tu sa hrá a kúzli so všetkým, len s pravdou ani trošku, vlastne preto žiačik-neboráčik nie je neboráčik, ale lenivec (K. Bendová), a preto hudbu nevytvára virtuozita, ale priateľ Vzduch (T. Janovic). A tak pravda, zrejmá ako čiara, nevťahuje čitateľa do vybájených svetov, prechádza stredom cesty, ktorá je schopná zaviesť ho pred brány naozajstného života.

Kniha s názvom Bola raz jedna trieda patrí jedinečnej triede Kristy Bendovej – podtitul a iné triedy do nej zahrnul aj nových spolužiakov Tomáša Janovica a Svetozára Mydla. A už len tento fakt musí stačiť na to, aby rodičia, ktorí čitateľsky tiež nechýbali v týchto triedach, dožičili účasť za netradične veselými lavicami aj svojim deťom.

Radoslav Matejov