Recenzia
Margita Bíziková
02.03.2011

Bon voyage - Zuzana Mojžišová

Zuzana Mojžišová

Bon voyage

Bratislava, Artforum 2010

Scenáristka, filmová kritička a prozaička Zuzana Mojžišová (1965) bola finalistkou 1. ročníka  súťaže Poviedka 1996 a o rok neskôr debutovala útlou zbierkou nápaditých poviedok Afrodithé. Vydala aj rozprávku Dve-tri prasiatka (Návrat domov 2006) s témou prijatia dieťaťa v náhradnej rodine.

Mojžišovej v novej knihe stačilo necelých sto strán na emotívnu výpoveď o ľudskej krehkosti, veľkej láske a ešte väčšej bolesti a osamelosti. Text je rámcovaný hrdinkiným prvým vážnym rozhodnutím v živote, keď padá opona za maminým manželstvom, a koncom jej manželstva. V prvom prípade sa musí rozhodnúť, s kým z rodičov zostane, v druhom nemá na výber. Rozhodol Johanin on. Pre ňu ostala len otázka: prečo?

Hlavná protagonistka Johana je jediná postava s konkrétnym menom. Pomenovaná je po Johane z Arcu, o tejto postave napísala Mojžišová už  monodrámu Johana nie len z Arcu. Cez túto postavu hľadá aj v Bon voyage odpoveď na otázku viery v Boha, viery v lásku, viery v umenie. Ostatné postavy sú pomenované len podľa vzťahu k Johane.

V momente, keď sa na scéne zjavuje Johanin on, svet sa mení na raj. Traumy minulosti hojí láska. Na svet prichádza Prvorodený a neskôr Dcéra. V dome je lásky na rozdávanie. Ujde sa z nej aj opustenému Hetrikovi. Johana, on, tri deti a pes. Nádherná rozprávka. Rodinka ako z reklamy. Dokonalý gýč. Johana sa točí v kolotoči povinností trojdetnej matky. Je šťastná. Niekedy sa síce kolotoč krúti prirýchlo a pridlho, ale vždy napokon zostane a ona sa večer zvinie do náručia svojho milovaného. On je tu vždy, istota, láska.

Text je skladačkou epizód podobných divadelným výstupom alebo filmovým obrazom. Každá má svoju kompozíciu a pointu. Preniká do podstaty, až na dreň udalosti, aby čitateľovi ponúkla vyabstrahovanú esenciu. Pred očami nám ubiehajú obrázky detských hier s bratmi, úraz brata pri skoku do mora, vášnivé milovanie, stretnutie s eštebákom, ktorý sledoval mamu, dialógy na detskom ihrisku, pokrvné spojenie s Hetrikom podľa indiánskeho vzoru... Rozprávanie výrazne dynamizuje humor, irónia až sarkazmus a osobitý obrazný jazyk. Autorka precízne váži a vyberá slová, hrá sa s nimi a s citom pre mieru využíva aj subdštandardnú lexiku. Aj keď motto knižky na mňa zapôsobilo veľmi rušivo, vnútri textu tieto slová organicky zapadajú do rozprávania.

Samostatné vložené texty využíva Mojžišová na digresiu, avšak zároveň aj na dotvorenie Johaninho vnímania a zachytenia sveta, ktorý cvála popri nej a ona sa mu stíha prizerať len letmo, lebo aj číta na fitlopte, inak by od únavy hneď zaspala. Je mamou a manželkou na plný úväzok, sebou iba tak úchytkom, po nociach v snoch, v textoch, čo píše. Nesťažuje si, ale ani materstvo neglorifikuje. Berie ho ako etapu života. Tak berie aj problémy, všedné, spoločenské, aj umelecké. Sú jasne pomenované, na ich riešenie však spoločnosť nedozrela. Johana môže robiť malé skutky. Adoptuje si cigánskeho chlapca a dá mu domov, nedokáže ho však ochrániť pred predsudkami iných. Dokáže sa ubrániť argogancii v supermarkete, neodpovedať na pozdrav eštébakovi, nedokáže však vrátiť ani zastaviť čas. Starne a starnúca žena, žiaľ, u nás nemá práve vysokú cenu. Mala by mať čas na seba a na prácu a s milovaným mužom s úľubou sledovať, ako sa ich deti stavajú na vlastné nohy.

Všetko je napokon inak a Johana (ako tisíce iných žien, čo majú bližšie k päťdesiatke ako štyridsiatke) sa učí novú rolu. Rolu osamelej matky v prázdnej manželskej posteli, s prázdnou peňaženkou, prázdnym srdcom a prasknutou rúrkou na záchode. Jeho láska umrela. A čo jej láska? Johanin on jej naposledy pomôže. Zabije ju jedinou vetou: ,,Čo deti! Čo furt deti! A čo ja!!!“ Prvorodený, Dcéra ani Hetrik teda nestoja pred traumatizujúcou otázkou: ,,Koho z nás dvoch si vyberieš?“ Padá opona aj za jej manželstvom. Už nie je Johanin On. Je Riki. Bon voyage.

Osud matky s troma dospievajúcimi deťmi, ktorú opustí manžel kvôli mladej kráske, by autorky populárnej literatúry napísali na tristo strán, predali by sa ho desaťtisíce výtlačkov a  slzy čitateliek by sa rinuli potokom. Na hrdinkin osud by však zabudli po prečítaní iného príbehu. Mojžišová nám však ponúkla text, ktorý sa zľahka votrie pod kožu, vyvolá smiech s trpkastou príchuťou, povláči nás po meandroch života a ženskej duše a prinúti nás zamyslieť sa nad skutočnými hodnotami.

Margita Bíziková