Dva v jednom, nie šampón a kondicionér v jednej fľaštičke, ale dvoje Fikcie v jednej knižke. Záhrada rozvetvených chodníkov, obsahujúca osem borgesovín vrátane prológu a Artefakty, v ktorých je borgesovín desať a k nim krátky text o slovenských prekladoch Borgesových poviedok, doslov, poznámky a vysvetlivky.
Ak sa Fikcie rozhodneme čítať lineárne, začíname bielou obálkou, v polovici treba knižku obrátiť a začať za čiernou obálkou. Nie síce odznova, pokračujeme, ale už sme za obrátkou, v tej istej knižke a predsa v inej. Forma je mimoriadne dôležitá, u Borgesa zvlášť, a aktuálne nádherné knižné vydanie Fikcií je doslova fyzickým zhmotnením tohto poznania.
Iste, ide vlastne o spoločné vydanie dvoch celkom rozdielnych Borgesových poviedkových zbierok z rokov 1941(Záhrada rozvetvených chodníkov) a 1944 (Artefakty, v roku 1956 doplnenej o tri ďalšie poviedky), ale to je vlastne vedľajšie, lebo pri Borgesovi naozaj nemusíme byť otrokmi faktickosti, zvlášť ak toto „spoločné“ vydanie Fikcií I a Fikcií II je až objektívne krásne. Objektívne, akože vravíme o objekte, o knihe, o jej fyzis, o obálke, grafickom spracovaní, vnútorných ilustráciách, papieri, písme a tak ďalej. Forma, čo vzbudzuje takú akoby prirodzenú bázeň, výnimočnosť asociovaná vonkajšou podobou, žiadne zdanie, ale tvar hmoty, ktorý nám ešte pred samotným začítaním sa našepkáva, že treba spomaliť, sústrediť sa, usadiť sa, nenechať sa rozptyľovať, lebo toto nebude len také hocijaké náhodné stretnutie, toto bude slávnosť a sviatok. Nádherná kniha, čo ju azda ani nevyhnutne netreba čítať, lebo si vystačí s tým, v akej podobe fyzicky jestvuje, pokojne snobský darček, nie okázalo drahý, ale striedmo elegantný. Kniha prvého dojmu, z ktorého je jasné, že tu sa ľudia za knižkou, pred knižkou snažili čo najviac ošetriť každý detail. Borges preložený znova Barbarou Ďurčovou, ktorá ku knižke napísala aj veľmi striedmy, vecný a pokorný doslov. Bez hystérie, superlatívov a slepého adorovania, zato s literárnovedným presahom, teda presne ten typ doslovu, čo čitateľa navedie kamsi ďalej, ak má chuť, ale funguje aj sám osebe. A má to vlastného redaktora a jazykového korektora a nie je to tá istá osoba a vôbec, ešte sme zo samotného Borgesa neprečítali ani slovo, len doslov a tiráž a už je jasné, že sa niekto s Fikciami tak starosvetsky vyhral. Akože viac nás zaujíma literatúra ako literárny trh a je to dôležité, nie že nie, lebo Fikcie nereprezentujú dnešné vydavateľské štandardy, ale čosi, čo by sme pokojne mohli nazvať ideálom.
Poviedky bez kalkulu
No, a potom je tu Borges sám, šestnásť jeho „poviedok“, sedem a deväť esenciálnych textov, o ktorých už bezpečne zvonka vieme, že sú súčasťou dejín tej najväčšej literatúry a zároveň sa mi zdá až nepatričné takto k nim pristupovať. Lebo vkus tu presahuje svoju primitívnu rovinu jednoduchého páči sa alebo nepáči sa, nie preto, že by sa ti poviedky páčili či nepáčili, ale preto, že z nich je absolútne jasné, že nech hrá Borges so svojimi čitateľmi akékoľvek hry, táto k nim nepatrí.
Poviedky bez kalkulu, necítiť za nimi autora, ktorý vedome s čitateľom komunikuje a snaží sa mu čosi povedať, naznačiť mu, naučiť ho, odovzdať mu čosi, ale autora, ktorý až akoby si netrúfal čokoľvek o svojom čitateľovi predpokladať. Necítiť tu ani podkladajúc sa angažovanosť poníženého služobníčka, ktorý sa snaží svojim čitateľom vyhovieť, ani nadradenú didaktizujúcu arogantnosť kohosi, kto na rozdiel od svojich čitateľov vie, čo oni nevedia, a je odhodlaný konfrontovať ich so svojím poznaním bez ohľadu na to, koľko toho znesú. A mohol by, všetci cítime, že by mohol, Borgesova výnimočná ukotvenosť v literatúre a poznaní vôbec je prítomná v každej vete, ale nerobí to.
Nie je pre hŕstku vyvolených
Borges neelitársky, chce sa mi napísať, Borges, čo mu je v konečnom dôsledku ľahostajné, čo si čitateľ myslel, myslí, bude myslieť, písanie, ktoré slúži predovšetkým jemu, písanie nie ako výraz poznania, ale ako jeho prostriedok a my okolo mu môžeme ponad plece nazerať do papierov, čo si to vlastne píše.
Kvôli tomu by Borges zniesol, nazdávam sa, aj obyčajný paperback, také to lacné vydanie, čo by človek pokojne po dočítaní nechal vo vlaku, akože o nič nejde, kniha sama je iba médiom a McLuhanovské „The Medium is The Message“ neplatí.
Lebo Borges nie je autorom pre hŕstku vyvolených, čo vedia knihy čítať „lepšie“ ako my ostatní, sú vzdelanejší, senzitívnejší, náchylnejší k „umeniu“, ale môže sa len tak obyčajne a priamočiaro páčiť, alebo pokojne aj nepáčiť, ale znamená to ešte menej, ako nič.
On sa pri tom písaní, píše si sám pre seba, my mu len nazeráme cez plece do papierov, takže to nevidíme, usmieva. Kútiky úst len tak jemne zdvihnuté, skoro vôbec, žiadny zjavný rehot, len úsmev. Tušený úsmev, čo nemôžeme vidieť, ale cítime to tak.
Tak veľmi som sa Borgesa bál, tak veľmi, nie teraz, ale na začiatku, lebo som si ho nenašiel sám, ale vedel som, že by sa patrilo, a tak som sa doň pustil. Bál som sa, že nebudem rozumieť, že nespoznám, o akú veľkú literatúru ide, bál som sa, že sa mi nebude páčiť, že nepochopím, nepocítim, že zostanem vonku a vlastne to bude znamenať, že nemám nárok, že nie som dosť dobrý, nie taký dobrý, aby som mohol čítať Borgesa.
Zbytočne, Borges taký nie je, Borges je pre každého a keby aj hneď nebol, znamená to ešte menej ako nič.
Juraj Malíček
