Vyhľadávanie
Boris Vian: L‘Herbe rouge. Červená tráva. Preklad, predslov a poznámky: Michaela Jurovská. Doslov: Gilbert Pestureau. Bratislava: Petrus, 2019
Francúzskeho spisovateľa, básnika, dramatika, hudobníka, inžiniera i patafyzika Borisa Viana (1920 – 1959) netreba na osobitne predstavovať. V ponovembrovej ére vyšli na Slovensku jeho štyri kľúčové romány (Pena dní, Jeseň v Pekingu, Trhač srdca a teraz Červená tráva), zbierka poviedok, divadelná hra a viacero statí pojednávajúcich o jeho živote a stále aktuálnej tvorbe. Najnovšie dvojjazyčné vydanie jeho románu Červená tráva (L‘Herbe rouge), ktoré pripravila pre vydavateľstvo Petrus prekladateľka Michaela Jurovská (je i autorkou predslovu a poznámok k textu), je sprevádzané i doslovom francúzskeho vianológa Gilberta Pestureaua a ilustráciami Jána Bergera. Petrusovské vydanie vyšlo v čase medzi 60. výročím úmrtia autora (23. 6. 2019) a storočnicou jeho narodenia (10. 3. 2020).
Vian svoj „patapsychoanalytický“ román, ako ho nazvala prekladateľka M. Jurovská, písal medzi augustom 1948 a septembrom 1949. Po dokončení ho ponúkol na vydanie Gallimardovi, ktorý rukopis odmietol, a tak román vyšiel v júni 1950 u záhadného vydavateľa menom Toutain: z diela sa vtedy predalo okolo tisíc výtlačkov. Posmrtne (od roku 1962), keď kniha vyšla ako súčasť zobraného diela Borisa Viana, sa stala kultovým čítaním a odvtedy vyšla vo Francúzsku a inde v desiatkach reedícií.
Len okrajovo spomeniem vianovský rodokmeň z hľadiska povahy jeho tvorby, podrobne o tom píše M. Jurovská: interná francúzska genealógia spája Viana s F. Rabelaisom či A. Jarrym, v Anglicku má príbuzných v G. H. Wellsovi či L. Carrollovi a v slovenskom prostredí by sa vianovsky príbuzné invarianty dali okrem súčasných autorov sledovať až do 19. storočia k J. Záborskému či G. Reussovi. Vianovo dielo priťahuje i dnešných čitateľov svojou „alchýmiou zázračna“, aby som parafrázoval titul knihy vianovského priekopníka na Slovensku B. Kováča, vydanej pred polstoročím.
Hlavným protagonistom Červenej trávy je mladý inžinier Wolf, ktorý so svojou manželkou Lilkou a pomocníkom, technikom Zafírom Lazulim (štvoricu dopĺňa Lazuliho priateľka Bláznivka Aprílka) bývajú v poschodovom dome v priestore záhadného Štvorca, kde je aj ich domov, aj zamestnanie. Wolf s Lazulim dokončujú práce na spustení Stroja, nevídaného a zložitého technického zariadenia, vybaveného bezpečnostnou klietkou, ovládacími pákami a panelmi. Súkromný mikrokozmos tejto štvorice je prerušovaný občasnými intervenciami širšieho okolia (slávnostné uvedenie stroja do prevádzky za účasti starostu, ctihodných mešťanostov, dychovky a obzeračov) alebo výjazdmi mužských či ženských dvojíc do bezprostredného okolia (výlet na gadžolf do prírody s mňaukajúcim a hovoriacim starým psom Senátorom, Wolfova a Lazuliho pánska jazda vo vykričanej luxusnej štvrti, Lilkina návšteva u veštice a pod.).
Keď sa všetko patrične zauzlí, začne sa odohrávať druhá, vnútorná, nie menej bizarná a snová odvrátená tvár vonkajšieho života, súvisiaca so spustením stroja. Wolf sa strojom dostáva nie do reálneho kozmu, ale do nemenej rozľahlého priestoru vlastných spomienok na svoj excentrický život od útleho detstva až po dospelosť, keď je vystavený psychoanalytickým rozhovorom s niekoľkými navonok čudesnými existenciami: pánom Perlom, abbém Grillym, pánom Hamelom a dvoma starými dámami Heloisou a Aglajou.
V kvázi psychoanalytických rozhovoroch analytikov s Wolfom vychádza najavo Wolfova anamnéza: vzťah k rodičom, škole, ku katolíckemu náboženstvu, k sexualite a ženám. Wolf chce zničiť svoje spomienky, aby sa oslobodil, ale mužský spôsob myslenia ho vedie neúprosne k násilnému odstraňovaniu prekážky, a teda vlastne aj k vražde starca – mýtnika, po ktorej nasleduje už len výstup na strmú skalu a následná smrť. O nič lepšie sa nepovodí ani Lazulimu, ktorý svoj psychický problém, keď sa mu vždy v intímnych chvíľach s priateľkou zjavuje cudzí muž, rieši takisto násilne, muža na niekoľkokrát zabíja a vlastne tým zabíja aj sám seba. Smrťou Lazuliho a neskôr Wolfa sa končí život vo Štvorci: ženský princíp víťazí, prežije. Obe pozostalé ženy po tom, čo sa zarieknu, že už nikdy nechcú mať nič do činenia s intelektuálmi, odchádzajú za vidinou ľahkého a príjemného nového života.
Vianov opus je napriek bravúrnym a hravým jazykovým i štylistickým novotvarom, ktoré na prekladateľa kladú veľké nároky (pozri o tom predslov i poznámky M. Jurovskej), surreálnym a oneirickým obrazom z rôznych prostredí a priestorov dielom, ktoré rešpektuje ontologický status reality, ak medzi jej prirodzené aspekty rátame i zázračno. Vidí sa mi, že jedným z možných kľúčov k vianovskému delirickému toposu by mohla byť aj teoréma anglo-amerického matematika, fyzika a filozofa A. N. Whiteheada zo začiatku 20. storočia, ktorý tvrdí, že v každom priestore sa nejakým aspektom nachádza aj iný priestor, čo vlastne znamená, že všetko je všade.
Červená tráva je obrazom úporne vydobýjanej ľudskej slobody, jej ironicky traktovaných obmedzení ľudských i inštitucionálnych, obrazom, ktorý autor ešte dotvorí v nasledujúcom románe Trhač srdca. Je skeptický k tradičnému harmonickému spojeniu mužských a ženských bytostí, je smutný, ale i vizionársky s mnohými varovaniami, a preto sa dá len odporúčať súčasnému čitateľovi.
