Vyhľadávanie
Prekvapenie. Tento pocit ma neopúšťal po celý čas, čo som držala v rukách knihu Ivany Havranovej Bosorka (Marenčin PT 2015) a nevedela som sa od nej odtrhnúť. Zvykla som si u autorky, najmä v jej posledných poviedkových knihách, na zobrazovanie ženského sveta súčasníčky. Moderná doba i jazyk, len vzťahové problémy pretrvávajú. Tie sa nevyhli ani jej novej protagonistke, ale ona i príbeh sú iné. Neukotvené v čase (i keď po cestách jazdia autá a spomína sa družstvo, kde pracuje ktorýsi sused), ich jazyk pripomína klasiku realistickej prózy s občasným použitím nárečia či archaizmov, ale magicky sa prihovára zmyslom. Čitateľ priam cíti vôňu trávy či dotyk slnečných lúčov na tvári, ale aj pach ošarpanej stajne a vníma trochu záhadnú atmosféru príbehu Any, ktorú okolie nenazve inak ako „bosorka“. Ľudia sa jej boja. Je totiž povestná tým, že sa vyzná v liečiteľstve, vie zadarmo pomôcť aj tam, kde si lekári nevedia dať rady,
ale zlého človeka dokáže aj urieknuť. Postupne sa dozvedáme, že Ana kedysi, ako neveľmi pôvabné chudobné dievča v kroji, zišla z lazov do mesta, aby na jeho okraji žila s mocným, ale primitívnym pastierom Janom. Nikdy sa s ňou neoženil, sklamal všetky jej očakávania a ich rozhovory sa obmedzujú na otázku: „Čo je na večeru?“ Ana to však vníma ako osud. Vedú ťažký život, ľuďom sa vyhýbajú, ale ich zloba ich stále prenasleduje a márne proti nej bojujú.
Ivana Havranová vykreslila mimoriadne vydarený portrét osamelej starej ženy, ktorá, i keď žije v meste, zostala spojená s prírodou. Ženy, zodratej tvrdou robotou a životom, ktorá nikdy nepoznala skutočnú lásku, a predsa ju dokáže, možno i nevedomky, rozdávať iným. Archetyp akejsi vedmy, ktorej jasnozrivosť je ťažko vysvetliteľná, ale v celkovom kontexte pochopiteľná. Je to pozoruhodné nahliadnutie do zabudnutého sveta, ktorý však svojsky pretrváva v spomienkach, rozprávaní a občas i v realite. Podtext totiž hovorí o veľmi aktuálnych problémoch. Hoci aj o strachu z neznámeho, o ľudskej zlobe a nenávisti, o nepochopení, ale aj o tom, že stále platí, že šťastie je jediná vec, ktorú môžeme rozdávať,
aj keď ju sami nemáme.
