Spisovateľ Jozef Pavlovič sa žánru rozprávky venuje už značnú dobu a doteraz vytvoril niekoľko desiatok kníh pre deti, z ktorých sa mnohé dočkali aj reedície. Inak to nie je ani v prípade knihy Bračekovia mravčekovia (Verbarium 2014), určenej malým školákom, za ktorú získal v roku 1998 ocenenie Trojruža.
V krátkych rozprávkach autor rozvíja osudy dvoch bračekov – mravčekov. Julo a Gusto, pomenovaní podľa letných mesiacov, v ktorých sa narodili, postupne spoznávajú svet okolo seba, obyvateľov lúky a lesa, ich podobu a vlastnosti: „Bol to pavúk Križiak a celkom sa na záchrancu podobal, lebo mal na chrbte namaľovaný kríž.“ Napriek tomu, že hlavnými postavami sú chrobáčiky, autor ich pripodobňuje k ľuďom a vytvára medzi nimi určité paralely – mravce vychovávajú ich mravčí rodičia, bývajú na sídlisku, majú vlastnú nemocnicu, jazdia autami či taxíkmi. V malých bračekoch sa ešte stále odráža detsky naivný pohľad na svet, čím Pavlovič zároveň vytvára priestor pre svojský a láskavý humor. V jednotlivých príbehoch mravčekov rozvíja obraznosť a predstavivosť dieťaťa, hada pripodobňuje k ceste, dážďovky k motúzom. Dobrodružstvá mravčekov v sebe nesú tiež určitý morálny či etický aspekt alebo ponaučenie, ktoré prirodzene vyplynie z vyobrazenej situácie. Do popredia sa dostáva aj vzťah bratov, ich súrodenecká rivalita, ale aj láska a súdržnosť.
Jozef Pavlovič uplatňuje hru so slovami na celom pláne knihy. Oboznamuje dieťa s prísloviami, využíva podobnosť výrazov, vyvolávajúcich určité asociácie („MADE IN CZMELIAKIA“), vkladá do textu básne. Pomerne výraznú zložku tvorí aj zvuková stránka, autor v značnej miere uplatňuje občasný rým, ktorý je pre prózu osviežujúci a objavuje sa aj v menách postavičiek (Lienka Anulienka, Omar Komár, Sýkorka Dorka). Na základe zvukovej podobnosti vytvára asociačné hry, vďaka ktorým dochádza k nedorozumeniam a vtipným situáciám: „Had zvýšil rýchlosť. Potom spomalil a nepríjemne zasipel: – Ssssssssssss! – Čo to vraví? – pýta sa Gusto. – Že máme byť ticho, – vysvetľuje Julo šeptom.“
Príbehy dvoch mravčekov sa uzatvárajú šťastne, akoby koniec ani nebol koncom, ale zároveň začiatkom nového dobrodružstva: „A možno to, čo bolo, ani nebolo, možno to bol iba sen, alebo rozprávka: kde bolo – tam bolo...“