Vyhľadávanie
Bratislava, Vydavateľstvo Slovart 2010
Na začiatku pokračovania cyklu stretávame Báthoryho ako vyziabnutého, zarasteného veslára na lodi, ktorá sa po útoku potopí, no hrdina sa, samozrejme, zachráni a príbeh môže začať.
Písať o galejníkoch (a čítať to) by bolo galejami otupujúcej nudy, čo skúsený autor, akým Červenák je, veľmi dobre vie. A tak radšej nechá Báthoryho padnúť do oka Čelebimu, duchovnému a cestovateľovi, ktorý si šľachtica vyberie za svojho spoločníka. Spolu s Čelebiho pomocníkom, kozákom Kuzgunom, sa pod velením zlopovestného pašu Kirmizi Mustafu vydávajú na výpravu do miest, púští a plání Blízkeho východu...
Červenák ani v Bráne Irkally nesklame milovníkov napätia. Bitky, súboje na súši i na vode, prestrelky, naháňačky, únosy, tajná svätyňa, poklad. Napokon sám autor počas procesu písania na besedách konštatoval, že svojím spôsobom (na modernejšej a kultivovanejšej úrovni) v príbehu využíva atmosféru filmov o Indianovi Jonesovi, bláznivom archeo lógovi, ale tiež románov Karla Maya.
Aj náročnejších vnímateľov však zaujme dôvtipné zapájanie kúskov Čelebiho denníka do textu, ktoré tvorí druhý plán knihy. Červenák sa v role Čelebiho úspešne vyhýba archaizovaniu a ornamentalizácii. Aj v tejto podobe spĺňa hlavnú úlohu tohto druhu textu na jednotku – zaujme, upúta, pričom ani na okamih nestráca zo zreteľa komunikačnú stránku. V spôsobe uchopenia prevláda vecnosť a zrozumiteľnosť. Preestetizovaným fajnšmekrom sa potom, pravdaže, môže prihodiť, že v ich optike, autorské rozprávanie s Čelebiho líniou štýlovo takmer akoby splývali. Lenže menej je niekedy viac, a práve spomenutá blízkosť (napokon nesporne bez výstrelkov nadmernej modernizácie) vytvára plochu schopnú osloviť širšie vrstvy čitateľov.
V porovnaní s prvým dielom cyklu prevažuje fantastická nad historickou zložkou. Milovníci tajomna sa vďaka autorovmu poctivému štúdiu (aj mytologických) textov môžu tešiť na prízraky s nesporne dobovým výzorom a zvyklosťami.
Reálie sedemnásteho storočia sú do textu zakomponované účelne, mihne sa zopár (decentných, vonkoncom nie prvoplánových) narážok-porovnaní so súčasným politickým kontextom; ich prípadné nezachytenie nenarúša čitateľský pôžitok. Červenák jednoducho opäť ponúka profesionálne zručne uchopený historickodobrodružný text bez archaizujúcej patiny a rušivých ideologických kontextov, čo v priestore slovenskej literatúry, najmä pre bežných konzumentov, ešte stále znamená viac, než by sa na prvý pohľad mohlo zdať.
Schopnosť odstupu a nadhľadu sa môže stať aj v tzv. hlavnom prúde literatúry dôležitým východiskom a inšpiračným zdrojom pri tvorbe textov, ktoré by takto konečne dostali šancu byť väčšmi problematizujúcimi než problematickými. Červenákov román nám totiž populárnou formou pripomína, že literatúra nie je žurnalistika a jej najdôležitejšou vlastnosťou ostáva schopnosť tvoriť pôsobivé ilúzie.
