Recenzia
Marta Moravčíková
23.03.2015

Brat mlčanlivého Vlka - Klára Jarunková

(Esej)

Keď mi v Knižnej revue ponúkli na recenzovanie knihu Brat mlčanlivého Vlka (Verbarium 2014) od Kláry Jarunkovej s ilustráciami autorkinej dcéry Dany Zacharovej, netušili, akú lavínu spustili. Nie však takú zničujúcu, akou musel prejsť mlčanlivý „Vuk“, ako svojho veľkého brata Joža volala sestrička Gabka, jeho láska Jana aj mladší brat Juraj, ktorého autorka pasovala do úlohy rozprávača. V mojom prípade to bola lavína nádherných spomienok. Na knihu o tínedžerskom zrení chlapcov na mužov, o prvých krásnych i bolestných dotykoch s láskou, ale aj s nemilosrdnou smrťou. Na knihu o vrúcnych rodinných vzťahoch, aké by si želal každý, o prírode, ktorá tie vzťahy aj ľudí formuje, o tom, ako zle to môže dopadnúť, ak sa od jej zákonitostí odpútame. A pretože spomienka môže podľa mňa predstaviť Brata mlčanlivého Vlka i jeho autorku lepšie než hocijaké teoretické mudrovanie, dovolím si ponúknuť aspoň jej zlomok.

Bolo krátko pred Vianocami roku 1992, keď sa mi v hlave zrodil šialený, nástojčivý nápad. Taký nástojčivý, že som o ňom pani Jarunkovej, ktorú som poznala iba prostredníctvom jej kníh, napísala: „Nepoznám krajší pocit ako dať. Ale nie vec, hoci aj to má svoje čaro. Nesmierne som zatúžila dať svojmu synovi na Vianoce dar nad všetky vzácnejší – zážitok zo stretnutia s človekom. Zdá sa mi, že nič nemôže byť viac. Najmä, ak je to stretnutie s človekom, ktorého si vážime, uznávame, ktorý je nám blízky. V tomto prípade ste to Vy. Ak teda na Štedrý deň budete doma, chcem Vás požiadať o dvadsať, tridsať minút Vášho času. Prišla by som so synom (bez toho, aby vedel, kam ideme) k Vašim dverám, zazvonili by sme, aby sme Vám zaželali pekné sviatky, aby Vás počas nich okrem blízkych duší obklopili aj všetky deti z Vašich románov, noviel, poviedok. Všetky, ktorým ste boli kamarátkou a ktoré i Vaším prostredníctvom dospievali a učili sa chápať, že hlboký cit, súcit ani zmysel pre krásu nie sú hanbou. Dokonca ani keď sa zmocnia chlapa. A potom by sme šli domov, sadli si k stolu a Vianoce by boli odomknuté.“ List som vhodila do schránky a ostatné nechala na „osud“. Spisovateľka so zmyslom pre humor i hru môj nápad prijala a ja som ešte nikdy neprežívala na Vianoce také napätie. Nikdy som nenavarila tak rýchlo (a zle...) a nikdy som neriešila taký problém, ako syna obdarovať, no do poslednej chvíle neprezradiť ako. A tak som si vymyslela, že darček preňho nemám doma, ale u jednej milej dámy, ktorá bola ochotná mi ho schovať. Sama by som ho však neuniesla, takže sa približne hodinu pred večerou poň musíme vybrať obaja. Môj sedemnásťročný potomok sa síce uškŕňal, čo za bláznovstvo som zase vymyslela, ale súhlasil. A ja som ako veľký kombinátor, zlodej i detektív zároveň schovala do tašky najobľúbenejšiu knihu jeho najobľúbenejšej spisovateľky, donútila ho obliecť sa do sviatočného a šli sme. Keď sme zastali pred dverami bytu označenými namiesto menovky iba vianočnou vetvičkou, nadýchla som sa a zazvonila. Dvere otvorila usmievavá elegantná dáma. Zoznámili sme sa s pani Klárou Jarunkovou. Jej byt voňal jabĺčkami, ihličím, pohodou, štedrosťou ľudského tepla a krásou pochopenia. A my sme sa zhovárali ako dlhoroční kamaráti. A tá kniha, ktorú som ako synov vzácny poklad niesla pani Jarunkovej na podpis? Bol to Brat mlčanlivého Vlka...