Vyhľadávanie
Verše vzopätia
Brat Šavol: Moje lepšie ja (Keď Boha volám po mene), Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2007
Slová strácajú svoju silu, sú ľahučké, takmer bez tiaže – hovorí a píše sa veľa, hovorí a píše sa hocičo. Slová sa vytriasajú do vetra ako omrvinky z vyvráteného vrecka a či ich zachytíte alebo nie, vyjde to narovnako... Slovo akoby stratilo vnútro, dôležitá je informácia a ešte dôležitejšie je kvantum informácií, žiadna esencia, o sile či tajomstve ani nevraviac. Žijeme v dobe prežratých informáciami a chudobných slovom. Žijeme ako zle vyrobené kalkulačky, ktoré vypustili do obehu bez znamienka mínus, veď každému sa ráta najviac to, čo si pripočíta, prípadne prinásobí. Aj stará pravda, že dva a dva sú štyri vychádza z tohto vlastníckeho kalkulu, preto je stará, novou ju urobí až obrat, obrat k nule. Nuž a podobným obratom k hlbšej pravde, samozrejme, nepočítateľnej, ale čitateľnej, prešiel aj Karol Lovaš: obrátene šavol, brat Šavol.
Lovaš (nar. 1976) bol známy politický reportér, publicista a komentátor. Sám priznáva, že vždy pracoval v záujme pravdy, o čo sa koniec-koncov usiluje aj ako brat Šavol, rehoľník a študent teológie v Prahe. Pravdu si berie ako spoločnú hodnotu žurnalistu i duchovného, jeho obrat nebol preto dramatický, skôr postupný: bola to uvedomovaná zmena ťažiska z ľudského na Božské. Preto sa stala ďalšou viditeľnou pečaťou pokračujúcej intímnej cesty zbližovania s horizontom absolútna zbierka duchovnej poézie Moje lepšie ja (predtým denník Za múrmi kláštora). V nej sa autor vracia k slovu priznajúc tiaž dôvery v možnosti jeho vyjadrenia – básne sú tesne zviazané s priamou osobnou skúsenosťou, sú to verše voľby a verše gest, predstavujú myšlienkovo-citové obrazy formovania vlastného vnútra v kontakte s Bohom. Majú podobu úvahy, modlitby, vyznania, prosby, intímneho monológu s Bohom o ľudskej nedostatočnosti, ktorá potrebuje Božiu milosť a lásku. Tieto monológy sú obojstranne dialogické: smerujú z vnútra späť dovnútra, najmä pri motívoch pokánia, vtedy sú dosť sentimentálne. A takisto smerujú z vnútra k Bohu – vtedy majú často ľúbostný charakter, čo je typické pre mystickú literatúru: „túžim po tebe. strácam seba“. Ale brat Šavol vskutku nechce byť mystický, vzdialený, ale naopak konkrétny, zrastený s týmto životom, časom a s týmito ľuďmi: „raz pochopíme svojho / boha, čo z lásky stal sa človekom“. Autorská poetika neoplýva inovačnými riešeniami, výpoveď disponuje tradičnou duchovnou obraznosťou (kríž, dlane), motivicky a ani ideovo si nenašla nové priestory. To ale veľmi nevadí čitateľovi poézie, ktorý hľadá stvárnenie osobného duševného vzopätia, úprimnú spoveď človeka, ktorému nadovšetko chýba Boh, aby bol sebou samým.
Radoslav Matejov
