Vyhľadávanie
Životom a smrťou Bratislavy v edícii Bratislava – Pressburg
Peter Salner: Bratislavské kaviarne a viechy
Bratislava, Albert Marenčin Vydavateľstvo PT 2006
Do mapovania zväčša už nenávratne strateného sveta starého Prešporka, na ktoré sa podujal vydavateľ A. Marenčin svojou knižnou edíciou Bratislava – Pressburg, prispel najnovšie etnológ Peter Salner. V knihe Bratislavské kaviarne a viechy približuje jeden z fenoménov spoločenského života nášho hlavného mesta. Popri neodmysliteľných bohémoch tvorila bratislavskú kaviarenskú spoločnosť aj pomerne silná stredná vrstva obyvateľov mesta – rýchlo sa v medzivojnovom období slovakizujúca, ale rovnako i početné české úradníctvo, ktoré najmä v prvých rokoch po vzniku Československej republiky prenieslo do Bratislavy rozmarného ducha pražských kaviarní a vinárni. Stretnutie a splynutie s kaviarenskou a „viecharskou“ tradíciou starého Prešporka vytvorilo potom nenapodobiteľnú, duchom národnostnej i jazykovej tolerancie presiaknutú atmosféru. Tá sa stala i podstatnou zložkou spomienok z kníh literátov, novinárov a bohémov Š. Žáryho, J. Hrušovského, T. J. Gašpara, Z. Zgurišky či E. Bohúňa, i spomienok, ktoré autor knihy získal z rozprávania vtedajších kaviarnikov, najmä Bélu Hackenbergera, posledného prenájomcu slávnej kaviarne Štefánka (predtým Štefánia). Jeho rozsiahle a detailné rozprávanie o dennom rytme kaviarenského života, štamgastoch a atmosfére najlepšie približuje čaro kaviarenského života medzivojnovej Bratislavy.
Starý Prešporok však nebol len o kaviarňach, bol i mestom vinohradníkov a najmä na Vysokej či Radlinského ulici ešte aj v polovici 50. rokov uplynulého storočia stáli početné vinohradnícke domy. Pravda, vtedy už ich majitelia nemali legálnu možnosť vyvesiť na svoj dom „viechu“ a ponúkať návštevníkom vlastné víno – tak ako ich predkovia, ktorí toto privilégium získali ešte od Márie Terézie. I keď sa toto privilégium stretlo v „konkurenčnom“ prostredí medzivojnovej Bratislavy s protestom koncesovaných hostinských, výčapníkov a kaviarnikov, nijako to neznížilo počet vinární v meste – z nich hádam najznámejšia zostala vináreň Veľkí Františkáni na dnešnom Františkánskom námestí. Salner ale radí medzi najslávnejšie i vináreň Stelzer na Veternej ulici, Podrum na Špitálskej a Schönne Lotty na Panskej ulici. Práve v nej sa schádzali umelci a jej majiteľka sa stala predmetom obdivu Janka Hrušovského a zvečnil ju i Štefan Žáry vo veršoch: „Frau Lotti, štvrtku bieleho vína ako obyčajne. Mohutniete, mohutniete, ste silná žena...“ V tejto súvislosti považujem za výstižné Salnerovo konštatovanie, že kým kaviarne do značnej miery kopírovali spoločenské i politické rozvrstvenie obyvateľov mesta, pod viechami si boli všetci rovní. Práve tu, pri povestných „štvrtkách bieleho“ a clivých či ohnivých melódiách cigánskych huslí sa stierali spoločenské rozdiely.
Zmena politickej atmosféry po druhej svetovej vojne a najmä nástup komunistického režimu zásadne ovplyvnili predtým tolerantnú a slobodomyseľnú atmosféru. Svedkom postupného úpadku kaviarní a viech bola i moja literárna generácia, ktorá prichádzala do Bratislavy od začiatku 60. rokov. Našli sme ešte Luxorku, Štefánku, Metropolku, Grandku (ale už nie Berlinku, Aucafé či slávnu lodnú kaviareň Boon), ale fungovali len ako legendy medzivojnového umeleckého života.
Salnerova kniha v rozsiahlom, dobovou tlačou, spomienkami súčasníkov i výskumom prehĺbenom pohľade prináša cenné dokumentárne (a myslím, že doteraz i najúplnejšie) svedectvo z dejín Bratislavy. Nič z toho už, žiaľ, nemožno oživiť, ale škoda by bolo na slávne kaviarne, vinárne a viechy zabudnúť.
Anton Baláž
