Vyhľadávanie
O jednej prechádzke...
Štefan Žáry: Bratislavský chodec
Bratislava, Albert Marenčin – Vydavateľstvo PT
Autor nazýva svoje rozprávanie spomienkovou esejou (s. 56), a veru asi nemožno nájsť výstižnejšie pomenovanie pre prúd spomienok, poznatkov, faktov i poetickejších pasáží. Retrospektívna prechádzka do medzivojnového a neskoršieho obdobia so svojskou vzrušivosťou avantgárd nenechá predsa básnika Žáryho iba pri reportážnych a dokumentaristických záznamoch, provokuje ho k impresiám a imaginácii odrastenej na hlbokých koreňoch nadrealizmu. Oboje vytvára originálny štýl, cez ktorý, ako aj v niektorých jeho predchádzajúcich esejistických knihách, možno inhalovať svojskú atmosféru umeleckej kuchyne plodného literárneho obdobia. To je však polovica pravdy o knihe Bratislavský chodec, pretože tá druhá, nielen podľa názvu a edície Bratislava – Pressburg, vyplýva zo svojrázneho prostredia vtedajšej Bratislavy, z toho, čo mohla umelcom pre ich tvorbu ponúknuť. Počujeme tu echo Nezvalovho Pražského chodca, chodca z uličiek vtedajšej európskej umeleckej metropoly, ale spolu s ním sa dá počuť aj čistý hlas vlastnej umeleckej a ľudskej skúsenosti, hlas, ktorý robí z geografického priestoru kultúrne prevrstvený a hodnotovo porovnateľný labyrint. Nejde tu o spor, aby sme to nepochopili zle, skôr o pozitívne dopĺňanie bielych máp nášho rozkolísaného a spochybňovaného kultúrneho zázemia. Alebo o rovnicu: živé mesto = živé umenie.
Priaznivá konštelácia mesta a umenia, nepriazeň spoločenských a finančných pomerov sa tak nakoniec, ako prezrádza nejedna čítanka či nejedny dejiny literatúry, inšpiratívne spolupodieľali na dobovom umení. Nuž a Žáryho text vstupuje na polia týchto skutočností cez ľudí, kaviarne a osobné zážitky. Vzácnosť jeho slov podčiarkuje pekná grafická úprava knihy a bohatý fotografický a ilustračný materiál. Nearanžuje ich ako výkladnú skriňu či pamätník, fabuluje so šarmom vtipného, rozhľadeného rozprávača, s chuťou, ktorú mu súčasní literáti môžu závidieť, veď nadrealizmus i avantgardní umelci v ňom našli trebárs popri Smrekových pamätiach (Poézia moja láska I., II.) osobitého kronikára. Niečo podobné znamená napríklad pre ďalšiu silnú generáciu – generáciu konkretistov – Feldek a jeho kniha Homo scribens. Autori 70., 80. rokov a tí ďalší zatiaľ visia v spomienkovom vzduchoprázdne, no latku majú nastavenú dosť vysoko, môžu si zbožne želať, aby sa so svojím časom vyrovnávali s takouto sugesciou... Lebo vďaka nej sa môžeme aj my, dnešní čitatelia, stávame spolusediacimi veľkých literárnych mien v ich obľúbených kaviarňach, v Štefánke, Grandke, Luxorke, Metropolke atď., môžeme prežívať úsmevné aj vážne chvíle umeleckého a životného osudu. Kým prvé kapitoly sú všeobecnejšie, nasledujúce sú komponované takmer ako medailóny (Fabry, Nezval, Bohúň). Žáry sa príležitostne venuje aj iným, pekne odkrýva osobnosť Michala Považana, v učebniciach spravidla redukovanú na dva-tri riadky. Oživuje genézu nadrealistických zborníkov, množstvo kaviarenských a krčmových scénok. Kapitola Mesto pri rieke, kde sa stretávame patrí jednoznačne medzi najlepšie eseje, aké v poslednom období u nás o literatúre vznikli: je to skladba utajených paralel – do Dunaja sa vlieva čas a čas zas tečie ako slzy a slzy padajú na papier ako báseň... Žáry pozýva do svojej Bratislavy s citom ako človek, ktorý ju prechodil srdcom.
Radoslav Matejov
