Bratislavský satyr - Ivan Čičmanec

(Esej)

Bratislavský satyr (MilaniuM) je novou knihou Ivana Čičmanca. Chce byť knihou varovnou. Autor píše: „Chcem varovať pred antiduchovnou mentalitou, ktorej výhonky možno pozorovať aj u nás a ktorej vplyvy by v prípade vážnejšej spoločenskej krízy mohli mať fatálne následky.“ Protagonistom je Stano. Stano je mačo (slovo macho pochádza zo španielčiny a  jeho pôvodný význam je samec). Je solídne intelektuálne vybavený. Patriar chálnu rolu uplatňuje nielen pro domo, teda dôverne a doma, ale aj v sociálnom a  mediálnom priestore. Riadi sa heslom: Všetko je dovolené. Táto myšlienka má pôvod v  Dostojevskom (a ešte hlbšie v Solovjevovi), má však aj druhú polovicu: Všetko je dovolené, ak nie je Boh. Stano tento rozmer bytia zjednodušuje: Všetko je dovolené, pretože som samec.

Aby to nebolo také priehľadné, znaky antiduchovnej mentality má uhladené kultúrnym správaním. Ako novinár pomerne zručne narába so slovom. Podľa Čičmanca: „Stano, ústredná postava príbehu, je nespokojný so svojím životom, problém však nevidí v sebe, ale v okolitom svete. Utieka sa k  zdanlivo nerealistickým, antihumánnym snom o  spoločnosti založenej na biologizujúcom poňatí človeka a na práve silnejšieho.“ Mnoho dvojíc žije ako Stano a  jeho manželka Beata. Konzumujú navzájom svoje životy, vychovávajú a  materiálne zabezpečujú svoje deti, a  predsa sú dôsledky ich životov fatálne. Stanova vina je dovŕšená na deťoch – syn Otto spácha samovraždu a  dcéra Ida oznámi rodičom, že sa dala sterilizovať, pretože cieľom jej života je byť anarchistkou. Aby dráma nadobudla antické rozmery, po samovražde syna Otta, Stano, ktorý spal s Ottovou priateľkou Mínou, sa dozvedá, že ich sex nezostal bez následkov. Mína však dieťa nechala potratiť. Aby sa zbavila viny aj za potratené dieťa, aj za samovraždu priateľa, hovorí o  spoluvine: „Hanebne sme ho nechali v  štichu. Všetci sme vlastne spolupáchateľmi. Ja aj ty... Všetci. Mali by nás za to súdiť.“ Inými slovami povedané, za duchovný stav dnešnej spoločnosti sme zodpovední obecne všetci, ale nikto konkrétne, lebo také časy žijeme.

Tesne po druhej svetovej vojne, roku 1946, vydal Karl Jaspers filozofické dielo Otázka viny (Die Schuldfrage), kde vojnovú, a  teda ideologickú nemeckú vinu začlenil do štyroch oblastí: 1. kriminálna vina, 2. politická vina, 3. morálna vina a  4. metafyzická vina. Vojna sa skončila, vojna pokračuje. V súvislosti s otázkami, ktoré nastoľuje Čičmanec, by bolo výstižnejšie hovoriť o  zodpovednosti a  spoluzodpovednosti. Ak je vydobytá sloboda človeka o  tom, že všetko je dovolené, veľmi ľahko môže skĺznuť do slobody bez zodpovednosti. Čičmanec píše: „Naša sloboda je dnes ohrozovaná z  mnohých strán. V  mene ideológií, prírodných zákonov a  tzv. tradičných hodnôt sa útočí na duchovnú autonómiu jednotlivca a na jeho právo voliť si vlastnú životnú cestu. V  tejto knižke som sa pokúsil ponoriť do psychiky človeka, ktorý by sa za určitých okolností mohol stať prisluhovačom niektorého z  takýchto totalitných hnutí.“

Satyr v gréckej mytológii patril medzi lesných démonov. Bol napoly cap, napoly človek. Holdoval vínu a  sexu a  bol zobrazovaný s  erekciou. Považovali ho za zbabelca. Ak začneme starý príbeh vykladať v  nových súvislostiach, vynára sa z neho aj symbolika moci silnejšieho nad slabším, symbolika ideológie. Dnešný satyr, ten, ktorého má na mysli Čičmanec, patrí medzi civilizačných démonov. Je napoly mačo, napoly intelektuál, holduje rôznym typom závislostí, od internetu po burzu, a  tiež je považovaný za zbabelca. Je maskovaný kultúrou a  má aj romantické črty (súcitne načúva problémom žien v  romantických kaviarňach, pričom uvažuje o tom, či by sa s nimi dalo vyspať alebo ich zmanipulovať). V maile mi Ivan napísal: „Je nesporným, a dosť deprimujúcim faktom, že mnohí romantickí, alebo romanticky založení umelci, ktorí vo svojich dielach vedeli krásne stvárňovať čistú lásku, boli v súkromnom živote satyrmi najvulgárnejšieho druhu. Spomeniem aspoň anglického básnika Shelleyho a  Nóra Hamsuna. Neraz mám pocit, že títo ľudia ospevovali lásku preto, aby ju vo vlastnom živote mohli zneužívať na slepý kult semena. Obeťami takéhoto pseudoromantizmu sa stávali ženy a deti. Ale boli tu tiež zničené životy samotných satyrov, keďže v hre bývali neraz aj chudoba, pohlavné choroby, alkoholizmus alebo drogy. Pokiaľ ide o  Stanovu schopnosť písať o  patriarcháte v  (kvázi) filozofickej rovine, bol som pri písaní začas v  rozpakoch, akými intelektuálnymi schopnosťami ho mám vybaviť. Nakoniec som mu priznal schopnosť treťotriedneho esejistu, pričom jeho poznámky možno chápať aj ako čisto literárny extrakt jeho vedomých a podvedomých túžob, a či jeho mačovskej paranoje. Aj nórsky masový vrah Breivik, takisto veľký prívrženec patriarchátu, sa dokáže celkom slušne písomne vyjadrovať, podobne aj jeho predchodca Quisling sa rád hral na filozofa.“

Z Čičmancovej knihy vanie čechovovský mráz; zdanlivo sa nič nedeje, a pritom sa siaha do psychických rán celého spoločenstva. Satyr vie, že jeho srdce je iba pseudosrdce. Aj preto sa upína k  biologizácii života, k  jeho materializácii, čo má vždy blízko k  ideológiám, manipulujúcim s duchovnou podstatou človeka. Dostávame sa k  jadru Čičmancovho varovania: Ak príbeh nemá dušu, nie je to ľudský príbeh, ale príbeh satyrský.