Vyhľadávanie
„Nesmiete tam zaniesť to dieťa. Sú tam reportéri,“ zastavil izraelský vojak mníšku, ktorá viedla do nemocnice v palestínskom utečeneckom tábore v Dženíne hlavnú postavu knihy, jej kamarátku, a v náručí držala rozstrieľané dojča. Vojak sa jej vyhrážal zastrelením. „Len si poslúž. Nie si o nič lepší ako nacisti, ktorí sa mi postavili do cesty, keď som sa počas druhej svetovej vojny starala o Židov.“ Tá veta odznela v šesťdňovej vojne, v ktorej Izrael roku 1967 napadol Egypt. Je v nej všetko, čo tento vynikajúco napísaný životný príbeh Palestínčanky Amál odhaľuje. Ako sama vraví, „je to príbeh rodiny z malebnej dedinky, ktorú odtiaľ vyhnali cudzie dejiny“. Stalo sa to roku 1948. Izrael vtedy napriek odmietnutiu Ligy arabských štátov rozdeliť Palestínu na arabskú a židovskú časť, vyhlásil nezávislosť a po víťazstve vo vojne rozšíril svoje hranice nad rámec plánu OSN.
Amál a jej rodina sa ocitli v koži Židov, ktorých nacisti hnali do koncentrákov. Vyhnali ich z Ajn Húdu, nahnali do tábora obohnaného ostnatým drôtom, cestou bili, zabíjali a vytŕhali im deti z náručí. Vojak, ktorý prežil holokaust, z matkiných rúk vydrapil Amálinho brata a daroval ho svojej žene, pretože tá v dôsledku mučenia v nemeckom koncentráku zostala neplodná. A z malého Ismaíla sa stal Dávid, bojujúci v dospelosti proti svojej palestínskej rodine. Jeho bratovi Júsufovi neskôr vojaci libanonskej kresťanskej falangy zabili pod dozorom izraelskej armády tehotnú manželku, dcérku aj nenarodené dieťa. Júsufovi ten masaker ochromil život neutíchajúcou myšlienkou na pomstu za všetkých, ktorých vyhnali z vlasti, pretože ju chceli získať pre seba. Nedeje sa to len na Blízkom východe, ale všade na svete a počas celých ľudských dejín. Napokon, Palestínu tiež pôvodne neobývali Arabi. Kolobeh uchvacovania území, vojen v mene mieru, vraždenia v mene života, sa nezačal systematickým vyvražďovaním v koncentrákoch druhej svetovej vojny. Ním sa de facto „iba“ začína tragédia Palestínčanky Amál: „Židia vyvraždili rodinu mojej matky, lebo Nemci vyvraždili Jolante všetkých príbuzných,“ hovorí Amál o žene, ktorá vychovala jej ukradnutého brata. Z jej príbehu je jasné, že reťazenie násilných smrtí sa začalo dávnejšie a pokračuje bez ohľadu na dosiahnutú civilizačnú úroveň. Je to ako s týranými deťmi – aj ony sa zvyčajne stávajú tyranmi a mstia sa na nevinných, ktorí sa budú mstiť na ďalších nevinných. Ten kolotoč sa od zrodu človeka nezastavil.
Kniha preložená do 25 jazykov, vo veľmi dobrom preklade Elvíry Haugovej, sa číta na jeden hlt. Jej obsah sa však na jeden hlt stráviť nedá. Rozprávanie v prvej osobe približujúce moslimský svet sa nenásilne strieda s pohľadom autorky zo zainteresovaného nadhľadu. V majstrovských až básnických skratkách sformulované myšlienky sa zavrtávajú hlboko do vedomia a nútia uvažovať. Ako je možné, že svet ľudí je oveľa horší ako svet zvierat, o ktorých sme presvedčení, že nerozmýšľajú?
