Vyhľadávanie
Paul Auster
Brooklynské frašky
Bratislava, Ikar
Preklad Vladislav Gális
Musela to byť fatálna náhoda, keď vari desaťročný fanúšik stretol svoj basebalový idol a keďže nemal ceruzku, nedostal autogram. Odvtedy Paul Auster (1947) vraj všade chodí s ceruzkou („ak máte neustále so sebou ceruzku, skôr či neskôr ju začnete používať“) a jeho meno sa nielen v Štátoch vyslovuje jedným dychom s menami Dostojevskij, Kafka, Faulkner, Camus, Bellow. Je básnik, prozaik, esejista, scenárista a režisér a preslávil sa takmer tridsiatkou kníh, ale najmä svojou Newyorskou trilógiou, ktorej prvá časť (Sklené mesto) vyšla i na Slovensku, zakrátko nasledovaná prekladom Knihy ilúzií (2002). Aj podľa Brooklynských frašiek možno usudzovať, že ironická metafora s ceruzkou je viac než pravdivá.
Bezprostrednosť, s akou Auster opisuje „šialenstvá ľudského srdca“ v epoche končiacej sa 11. septembrom 2001, si naozaj vyžaduje mať vždy poruke ceruzku, pretože na každom kroku vznikajú neopakovateľné príbehy hodné vyrozprávania. A Auster, vášnivý hľadač ľudskej identity v svete rozpadnutom na individuality, patrí zrejme medzi tých postmodernistov, ktorí sú od podstaty presvedčení, že akákoľvek všeplatná skepsa bez zakotvenia a bez človekatvorného sna je len polovičnou pravdou o ľuďoch, dobe a prítomnosti. Jeho večná ceruzka preto kriesi príbehy, ktoré dávajú neprestajne sa generujúcej životnej realite zmysel. Príbehy poskladané „z nezmyselných historiek“ tým stavajú ľudský život prinajmenej na roveň bezobsažnej smrti. Lebo nad smrťou odnášajúcou všetko do nenávratna môže zvíťaziť iba krehká, ale o to silnejšia pravda pretrvávajúca v slovách, a to i napriek tomu, že slová, slová, slová... V tomto zmysle možno Austera pokladať za postmoderný druh romantika, ktorý má na prstoch zrátané svoje omyly, ale je pripravený kedykoľvek ich zopakovať, lebo ak má život za niečo stáť, musí obsahovať komédiu i tragédiu, detektívku i frašku, životodarný spor medzi snom a skutočnosťou. Auster je zmysluplný romantik aj preto, lebo neprestal veriť, že literatúra má ešte vždy nezastupiteľnú moc, pretože „keď má niekto šťastie a môže žiť v príbehu, žiť v imaginárnom svete, trápenia tohto sveta zmiznú“. Nuž teda tak.
Nuž teda tak sa čerstvo penzionovaný poisťovací agent Nathan Glass, ešte prednedávnom umierajúci na rakovinu, rozhodne písať Knihu ľudského bláznovstva. Pravdaže, chce písať o sebe a svojich bláznovstvách, ale čoskoro zistí, že naozajstným bláznovstvom je chcieť písať o sebe a nepísať o iných. Jeho zistenie nadobudne vo finále románu naozaj bizarnú podobu: majiteľ ceruzky bude spisovať romány o bezvýznamných ľuďoch, ktorých životy by sa ináč stratili v ničotnom smrtnom prepadlisku. Takže do jeho zorného poľa sa dostávajú blízki i vzdialení príbuzní, starí i noví priatelia, náhodní okoloidúci i celkom neznáme subjekty. Hmýriace mravenisko sveta zbiehajúceho sa do Brooklynu, plné ľahostajne nekontrolovateľného pohybu od narodenia po smrť, sa pôvabným čarovaním autorovej noblesnej ceruzky zrazu mení na podobenstvo o ľudskej spolupatričnosti a solidarite, ničotná prázdnota akoby zmenila skupenstvo a zaplnila sa ľudským teplom či hodnotami nových vzťahov, existenciálne rozpaky rozprávača zaskočeného výslužbou nadobúdajú kvalitu presvedčivej činorodosti. A to všetko preto, lebo chaos a efemérnosť sa tu premieňajú na vypovedaný a celkom jednoznačný príbeh o generácii, o dobe a civilizácii. Príbeh vracia mŕtvych a spája živých. Vyžaruje nádej a je nevyvratiteľnou pravdou. Je mýtom, ale jeho univerzálnosť je výzvou smrti.
Austerov príbeh má napätie a gradáciu. Austerov príbeh si robí vrtuľku zo všetkých doteraz napísaných príbehov. Je slobodný a slobodomyseľný. Ironizuje americký svet, kritizuje prezidenta, je nezmieriteľný k všetkému, čo robí z človeka konzumenta a zo sveta manipulovaný trh márností. Austerov príbeh je plný presvedčivých detailov („pravda príbehu je v detailoch“), z ktorých takmer každý má svoj presný dátum i rodokmeň, i vzdelanosti, ktorá siaha rovnako do židovských ság, ako do kresťanských tradícií. Je krutý a neúprosne nemilosrdný, ale to mu nebráni brať život ako „hotel Existencia“, v ktorom úcta a láska sú nielen možnosťou, ale priam zákonom, bez ktorého by nebol možný nijaký príbeh.
Alexander Halvoník
