Bude to pekný pohreb - Tri ženy pod orechom - Václav Pankovčín - Dobré ovocie

Václav Pankovčín

Dobré ovocie

Václav Pankovčín: Tri ženy pod orechom

Václav Pankovčín: Bude to pekný pohreb

Bratislava, Koloman Kertész Bagala L.C.A. Publishers Group 2005

  Odhliadnuc od toho, že oba tituly kníh majú rovnaký počet písmen: sedemnásť, ich takmer súčasné opätovné vydanie (v prvom prípade tretie, v druhom druhé) s decentnými záložkami vo farbe prebalu knihy v nás má vyvolať presvedčenie, že práve teraz opäť a nevyhnutne nastal čas na opätovné čítanie predčasne zosnulého talentovaného prozaika Václava Pankovčína. Otázka by mohla znieť aj tak, či nám tento autor má v kontexte ďalšej novej spisby stále čo povedať, či obstojí. Vydavateľ, keďže knihy vydal, sa nazdáva, že áno.

  Nespochybniteľne obom knihám prospeli jazykové úpravy, odstránenie väčšiny bohemizmov a iných izmov. Pravda, drobné nedostatky ostali, napríklad v „orechovej" novele nevedno prečo z bývalej Braunovej krčmy je zrazu krčma Brownova. Rovnako nezmizla dlhá pasáž, kde je viac pomocných slovies „bolo“ ako plnovýznamových: horúcu ihlu teda ešte na niektorých miestach trochu cítiť.

  S odstupom času možno u Pankovčína zreteľnejšie pozorovať jeho mysticizmus spojený predovšetkým so smrťou. Kým v Troch ženách pod orechom Marimka bosoráctvom privoláva smrť do rodín, ktoré sa k nim nezachovajú vľúdne a celá ženská trojica čaká na koniec sveta, Bude to pekný pohreb je v poviedkach a črtách ešte výraznejšie poznačený zomieraním, ba v závere vrcholí vlastnou smrťou. Pozorný čitateľ v „pohrebáckej" knižke nájde aj viaceré tematické väzby na novelu z vysokoškolského prostredia Polárny motýľ (priestor 3x4), ktorá vyšla krátko po „pohrebe", ale napísaná bola skôr. V jednej krátkej črte sa „v peknom pohrebe" nezmyselne umiera aj v nemocnici, a tým akoby autor predznačil svoju poslednú knihu, román K-85 s podtitulom Príbeh o prerušenej mravčej ceste. Tieto prostredia a situácie Pankovčínovi počarili.

  Hoci pochádzal z východoslovenského dedinského prostredia, dokázal do seba adaptovať aj veľkomestský prach a špinu. Rurálne motívy sú uňho často späté s magickosťou a - zomieraním. Akoby iba humusovitá pôda dokázala prijať mŕtvych, ba zo zeme biblicky i predkresťansky prírodne môžu opäť ožiť. Zákonite v poviedke Hlava v kufri vo veľkomestskom prostredí hlava nemôže odpočívať v pokoji, lebo nemá svoje telo, v meste nie je životodarná pôda, ktorá by hlavu a telo prepojila. Sloboda prírodného, až živočíšneho (pozri poviedku Darujem ti tašku z ťavej kože a iné prózy, vrátane „orechovej") sa nesnúbi s mestským životom.

  Spoza toho všetkého dolieha na čitateľa akási autorova skepsa zo smerovania vlastného života. Tri ženy pod orechom, ale aj šofér pojazdnej predajne v peknopohrebnej zbierke kratších a dlhších próz sa pokúšajú brániť predurčenosti línie života, ale nedarí sa im. Ako nie každý je uspôsobený, aby odolal žiadzi vlastného tela, podobne sa nemožno vyhnúť stretnutiu s vlastnou smrťou, čo napokon nebýva veľmi bolestivé. To len človek uvidí a postretá všetkých mŕtvych príbuzných, priateľov, ktorí vlastne beztak žijú medzi nami a pri zvláštnych príležitostiach sa ukážu aj živým, ešte neumierajúcim. Ktohovie, či Pankovčín svojimi prózami nezobrazil predtuchu vlastnej predčasnej smrti. Akoby ňou dovŕšil oblúk fabulácie efektným a jednoznačným záverom.

  Archetypy, ktoré Pankovčín opäť povolal do tohto sveta, však stále žijú. Ba ak budeme spravodliví, musíme priznať, že ich dnes nesú na svojich chrbtoch ďalší autori viac či menej inšpirovaní alebo povzbudení Pankovčínom a jeho úspešným autorským fenoménom vrátane stále rezonujúceho vysokého renomé. Pankovčínov typ prózy ešte stále nevydal, hoci z iných stromov, všetko svoje ovocie. Preto je dobre, keď si staršie, ale kvalitné odrody, kultivary, občas pripomenieme. Ľuboš Svetoň