Budem aj vážny, ale nie stále

Dnes už 82-ročný Miloš Jurkovič (1937) je kultúrnou verejnosťou vnímaný najmä ako flautista a interpret vážnej hudby, ktorý má za sebou stovky vystúpení po celom svete. Menej známa je skutočnosť, že stál pri zrode moderného slovenského jazzu, má za sebou dlhú pedagogickú kariéru a veľa rokov bol rektorom VŠMU. Vo svojom živote sa stretol a spolupracoval s mnohými osobnosťami, preto môžeme len privítať, že si sadol za stôl a napísal svoje spomienky. Hneď v ich úvode vysvetľuje, prečo sa volajú Kruhy: „Môj zdanlivo hudobne monotematický život je portfóliom diferencovaných svetov, ktoré sa ako kruhy prelínajú, majú svoje špecifiká, ale istou časťou sa dotýkajú.“ Takže študent hudby, jazzový hráč, koncertný sólista, hudobný pedagóg, akademický funkcionár či šéf orchestra, každá táto oblasť je samostatným kruhom, pričom každému je venovaná jedna či viac kapitol.

Cesta k hudbe

Chlapec z významnej evanjelickej „národoveckej“ rodiny, medzi ktorého predkov patrili architekt Dušan Jurkovič či spoluzakladateľ Matice slovenskej Samuel Jurkovič, vyrastal v žičlivom a kultúrnom prostredí. Problémom však bolo, že všetky udalosti, ktoré významne zasiahli Slovensko, sa okolo neho (a cez neho) valili práve počas detstva: nielen druhá svetová vojna, ale aj komunistický prevrat v roku 1948. Budúci hudobník mal vtedy jedenásť rokov a určite netušil, že v totalitnom režime bude musieť žiť ďalších štyridsať rokov. Hoci hudba patrila medzi jeho koníčky a chodil na hodiny klavíra, učiteľky o ňom svorne tvrdili: „Nadaný, ale lenivý.“ (s. 15)

Zlom prišiel až neskôr. Jurkovič píše: „Vo veku pätnástich rokov a hormonálnych tornád ma zasiahol swingový jazz a dychové nástroje, flauta, klarinet a saxofón… Prvýkrát som pocítil, že hudba je niečo, čo ma napĺňa celého, a preto moja voľba po maturite bola: konzervatórium.“ Rodina však bola proti, pretože dôležitejšie bolo „remeslo“. Hudba, ako zábavka, sa dala robiť popri ňom. Takže nasledovala Chemická fakulta SVŠT a až po ďalších peripetiách sa budúci medzinárodne uznávaný interpret a hudobný pedagóg dostal na konzervatórium a potom na Hudobnú fakultu VŠMU, ktorú skončil vo veku 26 rokov.

Jazz a sväzáci

Lenže pred týmto všetkým bol jazz. Hrať jazz v druhej polovici päťdesiatych rokov nebola žiadna výhra: komunisti túto hudbu rozhodne nepodporovali, pre nich boli ideálom tzv. častušky. Hrať moderný jazz bolo takmer nemožné, pretože neboli nahrávky, z ktorých sa dalo učiť, noty ani spoluhráči. Mladý talentovaný flautista, klarinetista a saxofonista Miloš Jurkovič si však získaval meno a skúsenosti hraním v tanečných orchestroch a tam postupne vznikal aj okruh hudobníkov, ktorí dokázali zvládnuť aj náročný moderný jazz: Laco Déczi, Braňo Hronec, Gábor Koval, Viktor Hidvéghy a iní mali vtedy devätnásť-dvadsať rokov, ale ich jazzové combá West Coast a East Coast začali budiť pozornosť nielen poslucháčov, ale aj odborníkov.

Dôležitú úlohu v tomto období zohrali aj tzv. „Sväzácke predpoludnia“. Tieto legendárne podujatia, ktoré mali len krátke trvanie (od apríla 1959 do októbra 1960), poskytli priestor mladej, ale talentovanej generácii hudobníkov, hercov a autorov. Miloš Jurkovič im venuje samostatnú kapitolu a zasvätene približuje fungovanie a celé pozadie Sväzáckych predpoludní a najmä to, aký vplyv mali na slovenskú kultúru – teda presnejšie na ľudí, ktorí ju neskôr výrazne formovali.

VŠMU a iné

Jazzové obdobie skončilo pre Miloša Jurkoviča v roku 1962, keď sa začal venovať len vážnej hudbe. „Bol som už ženáčom, otcom a prvým flautistom Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu, okrem rodiny, štúdia a zamestnania som naplno hral jazz, po sobotách na plesoch a zábavách… Bolo toho veľa a cítil som, že musím niečo vypustiť.“ (s. 26).

Tu sa začína ďalšia životná kapitola, ktorú Miloš Jurkovič nazval VŠMU – Vysoká škola múzických umení. Na túto školu nastúpil v roku 1959 ako študent Hudobnej fakulty a zostal na nej až do roku 1994, keď ju opustil ako rektor. Medzitým (či popri tom) vystupoval ako sólista, bol členom orchestra, od roku 1965 učil budúcich flautistov a priberal rôzne funkcie, ktoré ho posúvali na akademickom rebríčku vyššie a vyšie.

Ani tu profesor Jurkovič svoje rozprávanie nespomaľuje a čitateľovi sa pred očami vynára pestrý obraz života tejto inštitúcie v časoch „socializmu“, umne doplnený postrehmi o známych či menej známych umeleckých osobnostiach, aby vzápätí preskočil na ďalšie kapitoly a ponúkol zážitky z ciest, koncertov a nahrávaní. Záverečná kapitola knihy je súborom portrétov osobností, ktoré autor poznal dôverne (Alexander Moyzes, Rudolf Macudzinski, Laco Déczi, Juraj Berczeller, Zuzka Lonská, Pavol Polanský, a iní) a okrem niekoľkých pohrebných prejavov aj tu je plno humoru, občas mierne uštipačného, ale vždy láskavého. Mimochodom, ľudí, ktorí figurujú v tejto knihe, je toľko, že na jej konci je pre istotu pripojený obsiahly menný register.

Život v totalite

Pri spomínaní na život na Slovensku sa nedá vyhnúť téme, ktorá je zásadná: komunistická totalita. Najmä ak pamätník robil v tom čase kariéru alebo bol aktívnym umelcom. Miloš Jurkovič to mal jasné už odmalička a nikde v jeho knihe nenájdete ani len najmenšiu pozitívnu zmienku o tzv. socializme. „Písal sa rok 1954 a ja som dostával pocítiť, čo znamená byť príslušníkom inej ako robotnícko-roľníckej vrstvy obyvateľstva a ešte k tomu mať v najbližšej rodine troch kňazov… Museli sme si uvedomiť, kto v tomto štáte vládne a že sme občania druhej kategórie. Navyše sme v celom príbuzenstve nemali ani jedného komunistu, čo bolo síce pekné, ale nepraktické“ (s. 23). Na ďalšej strane dodáva: „Všetko toto formovalo môj názor na to, čo sa nazývalo ,ľudová demokraciaʻ: bola to v skutočnosti neúprosná diktatúra. Pretože žiť bolo treba, tento názor som si nechal pre seba a žil som – tak ako všetci tí, ktorí tiež nemali dôvod veriť oficiálnej propagande – v permanentnej pretvárke.“ (s. 24). Toto priznanie môže byť pre ľudí, ktorí nezažili totalitu, šokujúce, lenže je pravdivé. V pretvárke nežili len tí, čo si nevážili svoj život, zdravie, rodinu, prípadne im neprekážalo, keď im policajné obušky mastili chrbát.

Otvorene o sebe

S rovnakou otvorenosťou, s akou Jurkovič píše o iných ľuďoch, píše aj o sebe. Nevyhol sa ani téme svojho vstupu do Komunistickej strany v roku 1979: „V socialistickom zriadení bolo stanovené, že vedúci pracovník MUSÍ byť členom Komunistickej strany. Jeho zástupca, napríklad na vysokej škole prodekan, už mohol byť nestraník. Takým som bol koncom sedemdesiatych rokov aj ja a o ničom inom som neuvažoval…“ Nič sa však nepodarí podľa plánu a Jurkovičovi kariéru „nestraníka“ pokazil „Dr. Zdenko Nováček, riaditeľ Konzervatória, ortodoxný komunista, kazisvet a štréber...“ (s. 159). O tom, ako to celé prebehlo, si už prečítajte v knihe sami.

Miloš Jurkovič napokon do komunistickej strany vstúpil, stal sa dekanom a v roku 1985 rektorom VŠMU. O tom, že bol „komunistom“ len na papieri, hovorí aj to, že v novembri 1989, bol jediným rektorom, ktorý od samého začiatku poskytol plnú podporu a všetky prostriedky, ktoré mal, študentskému hnutiu a neskôr bol aj jediným rektorom vysokej školy, ktorého po revolúcii z funkcie neodvolali, ale práve naopak, potvrdili, a zostal v nej až do roku 1994.

Výborný štýl, ktorým sú spomienky napísané, všadeprítomný humor a zároveň zasvätená znalosť jednotlivých hudobných oblastí robia z knihy hodnotné čítanie. Pred očami sa nám vynára nielen pestrý a činorodý život jedného človeka, mozaika osudov ďalších ľudí a osobností, ale zároveň aj fungovanie hudobnej kultúry na Slovensku v rozsahu takmer päťdesiat rokov.

Prof. Miloš Jurkovič (1937)

Koncertný sólista (flauta), pedagóg a akademický funkcionár na VŠMU (rektor 1985 – 1994), neskôr riaditeľ SOSR a hudobného vydavateľstva Opus. Nahral jedenásť albumov vážnej hudby, participoval na desiatkach ďalších, absolvoval stovky vystúpení doma i v zahraničí, spoluzakladal moderný jazz na Slovensku.

K prameňom slovenskej hudby

Hudobné centrum v Bratislave je inštitúcia zriadená na podporu slovenskej hudobnej kultúry. V rámci tohto posvätného poslania má v náplni práce aj vydavateľskú činnosť a vydáva nielen mesačník Hudobný život, ale aj hudobné nosiče, noty a knihy. Za pozoruhodný počin môžeme označiť edíciu Pramene, v ktorej vychádzajú teoretické práce a autorské texty a profily významných slovenských skladateľov a interpretov. Jednotná grafická úprava, ktorú navrhlo štúdio Pergamen, výrazne odlišuje túto edíciu od iných kníh a tlačovín, ktoré v HC vychádzajú a robí z nej čosi ako vlajkovú loď edičnej politiky celej inštitúcie.

Prvou knihou, ktorá v tejto edícii vyšla, boli Fragmenty a úvahy, zostavené z rôznych publikovaných a nepublikovaných textov skladateľa Ivana Paríka. V roku 2018 vyšla zásadná publikácia tejto edície: dvojdielne Rozhovory a texty skladateľa Ilju Zeljenku, ktoré editorsky pripravil Vladimír Godár. Spolu majú 750 strán a je to čítanie pestré i poučné, pretože pán skladateľ bol vtipný aj múdry. Ďalšou spomienkovou knihou sú Cesty za ľudovou piesňou Dariny Laščiakovej a autorka Miriam Gažová v nej zmapovala život a prácu našej významnej interpretky. Charakter hudobno-teoretických prác majú ďalšie dve dôležité knihy: Hudobnoteoretické dielo Eugena Suchoňa (2018) a Úvod do štúdia teórie harmónie Ivana Hrušovského (2019). Hoci ich názvy môžu pôsobiť odstrašujúco, ide o texty určené pre hudobné školy (obaja autori dlhé roky pôsobili ako pedagógovia), takže sú prístupné aj poučenejším záujemcom o hudbu. V súčasnosti Hudobné centrum pripravuje dve publikácie: pedagogické texty huslistu Mikuláša Jelinka O hudobnej pedagogike a populárno-náučnú Ako spievať prvú ligu významnej postavy slovenského vokálneho umenia Petra Mikuláša.

dt