Vyhľadávanie
Jazda, ktorá sa neodmieta
Miro Mališ: Budeme si musieť zvyknúť jazdiť na kolotoči
Bratislava, Juga 2006
Básnický debut Mira Mališa (nar. 1963) nepatrí do skupiny spontánnych mladíckych debutov, ale skôr do skupiny vyzretých a oneskorených, podložený životnou, ale aj básnickou skúsenosťou. Básne z pomerne rozsiahleho rukopisu pravdepodobne pochádzajú z dlhšieho časového obdobia, ťažko im vyčítať začiatočnícke rozpaky a formálnu nedokonalosť. Mališ prichádza ako rozhľadený a vnímavý autor s dotvorenou ľudskou filozofiou a s vlastným poznaním.
Zbierka je rozčlenená do piatich oddielov so samostatnými názvami, ktoré na seba voľne nadväzujú a vzájomne sa prelínajú. Mališovmu básnickému naturelu vyhovuje poetika viazaného verša, najmä sonetová forma, tam je najpresvedčivejší a najvernejší. V centre jeho pozornosti stojí žena, vzťah k nej, často komplikovaný, ale zachraňujúci a očisťujúci. Mališove videnie nie je idealizujúce a zjednodušujúce, len primerané k dnešným kontroverzným pomerom. Vyplývajú z neho pevné a nemenné úsudky, bez slabošskej či siláckej pózy. Bez zbytočného zahmlievania dokáže definovať svoj vyhranený postoj k skutočnosti, jeho poézia sa takto stáva transparentnou, ľahkou a hravou – týmto získava punc čítavosti. Básne takmer vôbec nešuštia papierom, pulzuje v nich atraktívna „príbehovosť“ a účinná atmosféra. V čitateľovi nezostáva pocit neutrality, chladného a zabúdajúceho odstupu, ale pocit hmatateľného a vracajúceho sa zážitku. Jeho verše evokujú dojem spomaleného, ale aj zrýchleného plynutia času, zázrak, ktorý sa môže udiať len v umení. V básni Chlapec sledujeme chlapcovu cestu od zbierania gaštanov až po odvodové konanie pred vojenskou komisiou. Tieto motívy vytvárajú vďačnú a blízku pôdu z hľadiska dnešných štyridsiatnikov a môžeme ich zľahka označiť ako generačnú výpoveď.
Významnou zložkou Mališovej poézie je kritika spoločenských premien a deformácií, ich nezdravý dopad na partnerské a medziľudské vzťahy. Jeho lyrický hrdina má stále svoje ilúzie, aj keď ich veľa prirodzeným vývojom stratil, nerezignuje. Na niektorých miestach môže prekážať heslovitosť a banálnosť, dôsledkom čoho sa vytráca napätie a otupuje ostrie vysloveného. Takisto sa nemôžem ubrániť dojmu, že jeho texty nápadne pripomínajú tvorbu Jozefa Urbana, najmä z čias jeho Malého zúrivého Robinsona. Na rozdiel od Urbana nie je až taký rebelantský a kŕčovito predpojatý, jeho lyrický hrdina plynie v časoch a nečasoch a podáva nám o tom priebežné správy.
Aj keď si myslím, že básnická zbierka Mira Mališa mala prísť oveľa skôr, jej nevyprchávajúci vánok určite osvieži aj dnes slovenské básnické lúky a háje. Netreba zabúdať na vynikajúcu úroveň knižky, čo sa týka jej grafického a polygrafického spracovania, na fundovaný doslov Ľubomíra Feldeka a predovšetkým na jemné perokresby Fera Guldana.
Miroslav Brück
