Recenzia
Natália Dukátová
24.05.2018

Buďme sami sebou

Hana Lasicová je už skúsenou spisovateľkou, hoci so svojou najnovšou knihou Pupo a Fazuľka je v podstate debutantkou. Aspoň čo sa týka detskej literatúry. A aj keď neviem, za akých okolností knihu písala, som si istá, že sa pri nej tešila, smiala, ale aj rozmýšľala, ako zdanlivo nepodstatné veci zaobaliť do príbehu, aby nepôsobil prvoplánovo poučne, ani príliš nenabádal k silenému, neúprimnému optimizmu. A podarilo sa, príbeh je vyvážený, a aj keď situácie v ňom sú pomerne jednoduché a príbehy takmer až obyčajné, vyznieva dynamicky, miestami zábavne až parodizujúco. Paroduje však najmä dospelých a zložitejšie situácie vždy vyrieši v prospech dieťaťa.

Pre námety Hana Lasicová zrejme nemusela chodiť ďaleko, keďže sama je mamou dvoch detí predškolského veku, ktorým je kniha prvotne určená. Ale ani dospelý sa pri jej čítaní nebude nudiť. Tak trochu výchovný zámer je krásne a nenápadne včlenený do príbehov zo života dvoch malých predškolákov Fazuľky a Pupa. Fazuľka sa ani nevolá Fazuľka, ale keďže si už nikto nepamätá jej skutočné meno, tak to môže byť Katka, Zuzka, Janka, alebo aj akékoľvek iné dievčatko. No a Pupo sa tiež nevolá Pupo, ale trebárs Ferko, Samko, alebo tak ako hociktorý iný chlapec. Fazuľka a Pupo, ako sa v knihe viackrát zdôrazňuje, sú v prvom rade skvelé deti!

Fazuľka je chudá, malá, strapatá, rada hrá futbal, nerada sa hrá na princezné a vie čítať myšlienky. No a ešte strašne rada pletie slová a skladá verše (čo veľmi pobavilo aj moje stále nedospelé ja). Napríklad: „Stružlikali gačky, blato z umývačky...“; alebo: „Morská panda, glo-gloglo-ra, bzučí dodnes na dne mora“. Aj tatuškovi (na rozdiel od tety Gréty) sa jej básne zdajú zábavné a jeho nežné priateľstvo s Fazuľkou sa nesie celou knihou ako signál, ktorý vysiela jediné slovo: láska.

Fazuľkin kamarát Pupo je úplne iný, je väčší než ostatné deti, má guľaté bruško, nosí okuliare, často si neverí a bojí sa. Dokonca úplne bez hanby plače v škôlke, ale stále je to skvelý chlapec! Toto škôlkarské priateľstvo napriek odlišnosti hlavných postáv funguje bez problémov, pretože v tomto veku (možno je to moja naivná predstava) si ešte deti vyberajú priateľov intuitívne. Je veľmi sympatické, že typické, a často stereotypné zaradenie do kategórie „dievča“ (má rada ružovú farbu, chce byť princeznou, je poslušná...) a do kategórie „chlapec“ (rád športuje, nebojí sa, neplače, je to chlap!...) je, myslím, zámerne narušené autorkou, ktorá postupne začleňuje a hľadá momenty, v ktorých práve odlišnosti dokazujú, že byť iným/inou je úplne v poriadku. Práve Fazuľka je ochrankyňou slabšieho a citlivého Pupa, povzbudzuje ho a chápe. A nielen ona, ale aj Pupovi rodičia a dokonca pani učiteľka v škôlke, ktorá celkom prekvapujúco nespraví cirkus po tom, ako Pupo zo strachu pred ježibabou preruší hlasným kikiríkaním divadelné predstavenie. Podľa nej báť sa nie je žiadna hanba, práve naopak, prekonať strach si žiada veľkú dávku odvahy.

Pupo teda nie je „typickým“ chlapcom a Fazuľka nie je „typickým“ dievčaťom – má, na rozdiel od Pupa, prirodzenej odvahy viac, čo sa prejavilo napríklad tak, že si na pôvodne slušné detské predstavenie sama obliekla futbalový dres, baranicu, lyžiarske rukavice, potápačskú masku a kolieskové korčule. Bola oblečená vskutku krásne, teda aspoň podľa nej samej. Namiesto hrania na klavíri a spievania nejakej obligátnej pesničky trieskala do klavíra palčákmi a jazdila po pódiu raz vľavo, raz vpravo. A napriek tomu ju rodičia po skončení nezvyčajného predstavenia pochválili, v ten večer bola pre nich dcéra „jednoducho skvelá“.

Kniha je novátorská a inšpiratívna nielen prístupom k odlišnostiam detí, núti rodiča prejsť z pasivity do aktivity. V texte sa objavujú vyznačené červené vety, ktoré rodičom nenápadne podsúvajú otázky pre dieťa a podnecujú ho viesť s ním dialóg tak, že si to ani neuvedomí. V okamihoch večernej pohody pri čítaní a v obklopení láskou deti predsa prezradia aj to, čo by sa inak hanbili priznať.

V súvislosti s knihou sa mne samej vynorili mnohé otázky. Práve časté nepochopenie nášho vnútorného sveta z čias detstva si niekedy nesieme ako stigmy, ktorým sa mnohí chcú vyvarovať pri vlastných deťoch. Najmä stigmy z pohľadu dospelého nepodstatné, ale z pohľadu dieťaťa niekedy úplne zničujúce. Možno keby nám v detskom čase niekto čítal rozprávku alebo vysvetlil, že dievča môže hrať futbal, a nemusí sa hrať na princezné, ale aj tak je to skvelé dievča, alebo že chlapec s bruškom a okuliarmi, ktorý sa navyše bojí a plače, je úplne normálny, že všetky deti sú skvelé bez ohľadu na to, ako vyzerajú a čo majú radi, mohli by dnešní dospelí mať „zdravé sebavedomie“ a lásku k sebe samému/samej zafixovanú oveľa ľahšie a prirodzene. Deti nie sú malí dospelí, deti sú deti a vnímajú svet po svojom. Ako píše autorka, nie je dôležité len prikazovať a zakazovať, umývať si ruky a správne čistiť zuby, oveľa dôležitejšie je brať deti také, aké sú, a nesnažiť sa meniť ich na svoj obraz, dôverovať im a rešpektovať ich názor.

Zámer Lasicovej je, myslím, po prečítaní knihy jasný. Pozitívne pristupovať k odlišnostiam detí, povzbudiť ich, nech sú akékoľvek, podčiarknuť ich výnimočnosť a zmierniť ešte stále rodovo polarizovanú spoločnosť. Všetkým teda prajem príjemné čítanie knihy, pri ktorej vy a vaše deti môžete byť tým, kým naozaj ste.
 
Natália Dukátová