Vyhľadávanie
Preklad Martin Sliz
Ikar 2015
„Rodina tu skrátka neexistuje, choroba a staroba je vymazaná z verejných priestranstiev...“
Mladý ruský spisovateľ sa po celosvetovo úspešných knihách Metro 2033 a Metro 2034 prihovára slovenskému čitateľovi ďalším sci-fi románom Budúcnosť. Názov znie až smiešne triviálne, bez tajomstva a sucho, no tým len šikovne kamufluje tú úžasnú mohutnosť príbehu, ktorý vás valcuje ako dobre premazaný ruský tank na piatich stovkách strán. Glukhovsky napísal ďalšiu dystopiu, mimoriadne populárny žáner všade, kam oko dovidí, len u nás (ešte že máme Miroslavu Varáčkovú) sa mu úspešne vyhýbame, pretože stále tu na milom Slovensku žijeme v akomsi spisovateľskom stredoveku, kde akože hodnotná beletria je len jeden typ a znamená, že autor sa rýpe buď v minulosti, alebo vo vietevčom. Nuž, ale poďme my do budúcnosti v podaní Glukhovského. Medzi nami, asi nikto by sa v nej nechcel ocitnúť. To vyplýva už zo žánru dystopie ako narušenej vízie ľudského spoločenstva, na rozdiel od utópie, ktorá predstavuje ideálnu víziu, hoci rovnako nereálnu. Autor sa zameral na Európu v 25. storočí zarastenú tisícposchodovými budovami s priemerom nezriedka väčším ako kilometer, ktoré pošliapali celý kontinent, na Európu so 120 miliardami (naozaj nie miliónmi) ľudí. Toto by ešte stále mohla byť utópia, dystopiou to začína byť, keď sa postupne dozvedáme pravidlá organizácie tohto spoločenstva. Všetci v Európe majú právo na nesmrteľnosť, ale to len dovtedy, kým sa vo vzťahu neobjaví dieťa. Tu nastupuje Zákon voľby: zvolíte si interrupciu, v ojedinelých prípadoch to musíte ísť vybaviť do Bruselu, alebo sa dieťa narodí – v tom prípade jednému z rodičov pichnú dávku staroby, takže mu zostáva pár rokov života a dieťa umiestnia do internátu, kde ho dokonale naučia rešpektovať daný stav. Rodina tu skrátka neexistuje, choroba a staroba je vymazaná z verejných priestranstiev, kde sa promenádujú silní a nesmrteľní. Zákon voľby v podstate ochraňuje Európu pred masovým kolapsom. Hlavnou postavou je Jan Nachtigal Dva T. Vyrástol v internáte a teraz je členom komanda, ktoré stráži dodržiavanie Zákona v priamom prepojení na Stranu nesmrteľnosti. Lenže nie všetci sa na vec pozerajú rovnako a Jesús Rocamora, líder Strany života, sa na to pozerá priam opačne. Dej sa roztáča vo výťahu, čo je, pochopiteľne, pri danej architektúre dosť frekventované miesto, ale v rozprávaní to nepôsobí otravne. Jan sa zapletie do konfliktu, v ktorom sa prepletá hlboko individuálny, intímny rozmer s kontinentálnym aj celosvetovým. Autor ani tak nepriťahuje pozornosť nejakými neobvyklými technickými lahôdkami, čitateľské body získava psychologickými ponormi, širokými karamazovovskými plátnami pocitov a úvah, ktoré fibrilujú v sebavedomom epickom toku, rovnako ako aj perfektnými dialógmi, ktoré dodávajú akcii dramatickú šťavu. Nečudo, že si vás takto postavený text získa, neraz prefacká, udupe násilím, obleje hnusom, ale rovnako vám v tmách medzi mrakodrapmi zasvieti čistučkou romantikou a sentimentom. Mám dojem, že Glukhovsky je vhodným nástupcom Jevgenija Zamjatina s jeho dystopiou My, ktorá vyšla takmer pred sto rokmi! Je, samozrejme, modernejší a údernejší, je tu a teraz. A to teraz je veľmi dôležité, lebo dystopie nie sú nostradamovské hry na prorokovanie, akési škaredé obrázky budúcnosti, nie: sú adresované súčasníkom – veď prísne vzaté, sotva sa v dnes vymierajúcej Európe môžu do toho 25. storočia naakumulovať spomenuté miliardy, reálny demografický trend je úplne opačný. Dystopie sú plnoformátové umelecké diela, ktorých funkciou je teraz, pod tlakom neutešenej vízie, vyburcovať zhodnocovanie súčasnosti, aby sa z nej čo najmenej chýb dostalo do budúcnosti. Glukhovského z tohto aspektu vnímam ako veľkého kritika súčasnej Európy s jej dinosaurou legislatívou, bohatstvom konfrontovaným s chudobou iných častí sveta a nezvládanou vlnou migrantov. Od Rusa je to zaujímavá lekcia :-)
