Vyhľadávanie
Ján Buzássy: Bystruška
Levoča, Modrý Peter 2008. Edícia Mušľa
Svieži, milý až detinský titul nás vovádza do básnických textov, ktoré sú však u tohto spisovateľa staršej generácie už od počiatkov jeho tvorby nastavené inak: reflexívne a problémovo. Bystruška však môže evokovať aj bystrosť ducha – rýdzosť úsudku, čo zas Ján Buzássy takisto od počiatku využíva ako tvorivú metódu, teda ako textotvorný prístup, spôsob, akým si otvára cestu videnia. A veru je to časom, životom a poéziou ostrieľaný, a ba aj trafený, múdry majster, ktorý prekračuje prah klamov a zdanie vymieňa za trvácejšie záblesky skutočnosti. To všetko robí podľa konverzného kurzu stanoveného vlastnou vzdelanosťou, kultúrnosťou, koncentráciou myšlienok a kontemplatívnym vnímaním, no tiež vo vyváženej miere aj tematicko-situačnou expresívnosťou. Rokmi to pripomína trpezlivú, cizelérsku prácu rezbára bez dláta, v ktorého prítomnosti akosi samé od seba vystúpia z dreva sochy; z beztvarých zhlukov slov, zo slov dnes už chronicky uštvaných k rutinným, agresívnym významom sa zrazu vybuduje básnický tvar, niečo pevné, hmotné a zároveň neuchopiteľne hlboko-vysoké. Taká je báseň Jána Buzássyho s celou svojou normatívnosťou, zodpovednosťou, autenticitou, skúsenosťou a gnómickosťou. Veď znovu zas siahol k svojim osvedčeným dvojiciam štvorverší s bežným rozmiestnením rýmov, ktoré so skromnou hravosťou a jemným objaviteľstvom podčiarkujú ich eufóniu i prednesový charakter. A ako je v jeho autorskej tradícii už zvykom, rad týchto básní zakončil básnickou skladbou vo voľnom verši. Tentoraz až dvomi, obe sú však o bystruške, o dramatickej alegórii nášho sveta s kolážou napätých záberov a lakonických mentálnych výstrižkov, motivicky napojených na protikladné dvojice, ako dievča-ženskosť a hmyz, prirodzenosť a konzum, čistota a zvrátenosť, duša a telo, stálosť a pokušenie...
Ján Buzássy patrí k nemenným autorským typom, čo nepotrebujú experimentovať a vlastnú umeleckosť odvíjajú od klasických, tradičných ideálov, od hľadania podstatnej zákonitosti, vyváženosti a nevyhnutných hodnôt. Dobro, láska, krása a súlad tu majú cieľovú pozíciu, no nie natoľko vzdialenú, aby ich dosahovanie vzbudzovalo skepsu z nedosiahnuteľnosti, a aby sa ich plnosť sploštila na glazúru obvykle peknučkého básnenia. Dôležité a životaschopné sa javí to, že ich pozícia je prežívaná tu a teraz. Vyplýva z vnútorného presvedčenia, z úprimnej, intelektuálne oduševnenej participácie na bytí a z vecí vo významovom dianí básne často završovanej a či len tak pretkanej prekvapivým deduktívnym úsudkom – múdrosťou. Závažnosť výpovede potom nie je mdlá, oproti apriórnosti hotových básnických tém tu máme nadľahčujúcu spontaneitu tematického východiska, postreh alebo detail; a rovnako, oproti uhladenej jazykovej frizúre sa tu vynára esteticky zaujímavá štylistická pestrosť vyplývajúca z kombinácií hovorovosti, hrubosti a poetickosti. V lyrickom subjekte, v plachom vzdelancovi (s. 69), sa stretol starec-filozof s glosátorom, kritikom, ironikom, učiteľom a mravokárcom, samozrejme, aj s básnikom. Nečudo, že vzhľadom na túto sústavu identít čítame breviár subjektívneho poznania písaného zo súvislých a prerušovaných čiar rozhraničujúcich individuálny a spoločenský svet. Napriek komplexnosti si zachováva mysliteľskú čírosť a ľudsky dojemnú emotívnosť rozkolísanú pesimizmom a pátosom.
Texty zbierky sú sebareflexiou, odporúčaním, poučením, varovaním, výchovnou lekciou aj aforizmom, podobenstvom alebo poznámkou. Sú predovšetkým básňou, ktorá potvrdzuje samu báseň ako neopakovateľný, svojbytný a ničím nenahraditeľný náročný umelecký útvar. Buzássyho báseň sa preto nedá relativizovať, redukovať, ani nijako inak vyjadriť: svojou endemickosťou navyše upozorňuje aj na všeobecné vnímanie básnenia neprávom zbaveného v súčasnosti akejkoľvek dôležitosti. Báseň prosto nie je alternatíva, raz a navždy by sme si mali zapamätať, že je vo svojich najvernejších realizáciách nevyhnutnosťou. A v Bystruške nachádzame pre tento názor nespočetné dôkazy. Odcitujme si jeden z nich: „Verš učí, ako sa robiť lepším, / aby pravda, ak je, pekne zaznela, / ale ak nie je? Preto sa tak teším, / keď slovo z básne nájde priateľa.“
Radoslav Matejov
