Tak, ako sa život na zemi tvorí z tých najmenších mikroorganizmov, tak sa ľudský osud zmieta v náhodách a okolnostiach. Za každou z nich stojí pevné rozhodnutie – dobré či zlé. O tom sa presvedčil aj slovenský vedec Ján Vilček.
Na začiatku knihy je v skratke predstavená vedecká štúdia o prípravku Remicade a Vilček zasväcuje čitateľa do tajomstvá interferónu – častice, ktorá mu zmenila život. Koná tak na odporúčanie svojich priateľov, aby najskôr čitateľ dostal impulz, prečo by sa mal o Vilčekov osud vôbec zaujímať. Až zhruba od päťdesiatej strany vymieňa autor prostredie laboratórií, konferencií a sympózií za čosi intímnejšie. Mení aj odborný spôsob vyjadrovania na beletristickejší štýl. Čitateľ už vie o Vilčekovom prínose a teraz má chuť zistiť, ako sa stal úspešným, aké mal pohnútky, motiváciu a zázemie.
Ján Vilček tvrdí, že veda len zriedkakedy postupuje priamočiarou a logickou cestou. Pritom zdôrazňuje, že významnú úlohu zohráva šťastena. Tá mu v živote niekoľkokrát pomohla, či už vo vedeckom bádaní, keď sa mohol zúčastniť dobrodružstva, ktoré spôsobilo skutočnú zmenu v živote miliónov ľudí, alebo pri neľahkých osobných peripetiách. Autorovo detstvo a dospievanie bolo poznačené dvoma neúprosnými politickými režimami – ľudáckym a socialistickým. Slovenský štát mu dal pocítiť otvorený antisemitizmus, súdruhovia zasa videli v jeho rodine buržoáziu. Neustále tak musel byť v strehu.
Nič však nebolo iba čierno-biele, a hoci sa všade dohliadalo na plnenie ideológie, dosahovali sa aj prelomové výsledky. Vilček mal talent na rôzne obory, vďaka čomu sa musel postaviť pred prvú vážnu voľbu vo svojom živote. Ako sa priznal, sníval o tom, že sa raz stane novinárom. Toto želanie sa mu nakoniec sčasti naplnilo pri písaní týchto memoárov, no v životnej dráhe zvíťazila medicína. Ďalšie rozhodovanie prišlo po aprobácii – stať sa praktickým lekárom v malej provinčnej nemocnici, ktorá zaistí pravidelný príjem, alebo nastúpiť na Virologický ústav a vydať sa po neľahkej, tŕnistej a neistej vedeckej ceste? Pritom Vilček dodáva, že keď má človek čisté úmysly a pracuje na sebe, vždy to nejako dopadne a pomoc sa dostaví aj zvonka – motivačné pasáže autor iste venoval mladej generácii.
Vilček nastúpil na ústav v čase zrodu virológie ako vednej disciplíny. Autor zdôrazňuje, že trpezlivosť je pre vedeckého pracovníka nástrojom číslo jeden, odhodlanie zasa charakteristickou povahovou črtou, a že opora a dôvera zo strany najbližších je nevyhnutná. Veda bola u nás už vtedy podvyživená, k tomu sa pridružili ďalšie negatívne faktory – ideológia či zastieranie skutočnosti. Aj keď sa autor v istom momente nevyhne kritike, ktorá nachádza paralelu i v dnešnom stave, politizovanie nakoniec obchádza. A to je dobre, pretože podobné texty patria skôr na stránky novín.
Hlavnou témou knihy Láska a veda je emigrácia, pre ktorú sa Ján Vilček rozhodol spolu so svojou manželkou Maricou. Táto téma by sama o sebe postačila na ďalší román. Ide o pútavé rozprávanie – škoda, že niektoré epizódky sú iba načrtnuté. V mnohom tu Vilček pripomína české romány Petra Šabacha. Tŕpnutie na uzavretých hraniciach do poslednej chvíle, pasové kontroly, ochota i neochota úradov, behanie po ambasádach, písanie listov, a to všetko bez istoty pracovného pomeru v ďalekej Amerike. Tam sa celý kolobeh začína od začiatku. Za väčším či menším úspechom v krajine, ktorá stála za zrodom komerčnej biotechnológie, stoja hodiny a hodiny presedené pri mikroskope, rôzne byrokratické úkony ako podávanie grantov a žiadanie o finančnú dotáciu súkromných spoločností. V tomto smere autor zasväcuje čitateľa do medicínskeho biznisu, ale je sympatické, že pacienta nezamieňa za klienta.
Úspech, spoločenské uznanie a finančná nezávislosť stoja za ďalšou dôležitou aktivitou manželov Vilčekovcov, a tou je filantropická nadácia zameraná na úspechy imigrantov, o ktorej autor rozpráva v poslednej tretine knihy. To, čo sám od života, priateľov, kolegov, rodiny dostal, chcel aj vrátiť. Téma imigrantov, ktorí veľkou mierou prispievajú k rozvoju vedy a umenia v Spojených štátoch amerických, je aktuálnejšia než kedykoľvek predtým: „Imigranti predstavujú nesmierny prínos na najrôznejších úrovniach spoločnosti, počnúc nekvalifikovanými robotníkmi ochotnými robiť práce, o ktoré doma narodení občania nemajú záujem, končiac vedcami, ktorí sú nenahraditeľní pre americkú vedu a inovácie.“ Pri podobných vyjadreniach cítiť emócie a autorovu nemožnosť odosobniť sa. A práve to je dobré. Niekedy treba veci pomenovať priamo a na základe vlastnej skúsenosti. Vilček svoje memoáre nenapísal sucho a stručne. Dokázal v sebe objaviť a rozvinúť literárny cit, dal si však pozor na príliš kvetnaté opisy, ktoré by mohli celý príbeh pokaziť patetizmom a nostalgiou. Posolstvo knihy Láska a veda je jednoduché a výstižné: každý život čaká na svoje naplnenie. Napokon, hodnota akéhokoľvek dedičstva sa prejaví až pri spätnom pohľade.
Daniel Hevier ml.
