Recenzia
13.09.2004

Čakanie na budúcnosť

 

Šepot príčin a zázrakov

Miroslav Bórik: Čakanie na budúcnosť

Košice, Kristína Rybárová – Agentúra K 2003

  Rodina Hojstričovcov sa vezie v červenom moskviči úzkou lesnou cestou. Z neznámych príčin v nebezpečnej zákrute havaruje. Šofér moskviča je ťažko zranený, jeho manželka ľahšie, syn Tomáš mizne bez stopy. Počas vyšetrovania postupne vychádzajú najavo zaujímavé súvislosti...

  Kapitán Emil Jonáš vraví: Príčiny sú vždy známe, iba neraz už nemá kto o nich podať svedectvo. Veci však nie sú také jasné, ako by sa na prvý a druhý pohľad zdalo: v krvi zranených Hojstričovcov lekári nájdu neznáme sérum, ktoré spôsobuje, že sa zranenia postihnutých hoja podivuhodne ľahko a rýchlo. V lese sa nájde Tomášova vetrovka, neskôr i košeľa,  samotný chlapec však uniká pozornosti pátrajúcich. Napriek ohnivkám logickej reťaze tu čosi nesedí. Emil Jonáš si márne hryzie pery, nenachádza pokoj ani doma, kde ho čoraz väčšmi znepokojuje správanie syna Romana. Chlapec podchvíľou uniká do lesa, aby napriek otcovmu zákazu pomáhal pri hľadaní nezvestného kamaráta.

  Aspoň naoko.

  V skutočnosti totiž práve on, a z pozemšťanov len on, celkom presne vie, že Tomáš sa nachádza na palube modulu mimozemšťanov, ktorí sa náhodou vyskytli v inkriminovanej zákrute. Je to presne tak, Roman si je tým celkom istý, pretože: Zázraky sa dejú, bez nich by život nebol zaujímavý. 

  Čakanie na budúcnosť je teda román stojaci na polceste medzi detektívkou a vedeckou fantastikou. Bórik príbeh skoncipoval ako myšlienkový dialóg prísne logickej dejovej línie, vyrozprávanej kapitánom Emilom (a označenej heslom Príčiny sú známe) s líniou fantastickou, podanou jeho synom Romanom na stránkach pod hlavičkou Zázraky sa dejú. Konfrontácia sveta detí a dospelých – sveta fantázie a sveta presnej, no predsa často zlyhávajúcej logiky, patrí medzi časté témy (nielen slovenskej) vedecko-fantastickej prózy pre mládež. Textu však chýba bezprostredná ľahkosť detského pohľadu na svet. Bórikovi rozprávači nemajú svojsky vypracovaný jazyk, celá knižka sa nesie v kultivovanom, mierne archaickom štýle; Roman sa neprirodzene k svojim trinástim rokom vyjadruje v dlhých, zložitých vetných konštrukciách... Jednoducho povedané, personálni rozprávači v Bórikovej knižke navzájom splývajú, respektíve slúžia ako nositelia zviditeľňujúci a stelesňujúci  dve už spomenuté idey logiky a fantázie.

  V obratne zauzlenom detektívnom príbehu napriek autorovmu enormnému úsiliu pôsobí motív mimozemšťanov umelo. Štruktúra príbehu riešenia záhad okolo dopravnej nehody je sama osebe sebestačná; jej rozrušenie prichádza zvonka, je nemotivované, podriadené absolútnej náhode. Mimozemšťania sú zobrazení v mystickej podobe ako „zjavenie“ (strážni anjeli nad miestom nehody). Kontext „viery“ je otvorene vyjadrený v závere prehľadnými tabuľkami o výskyte UFO (v jednej z nich s počudovaním zistíte, že celok ufovýskytov má 175 percent namiesto obvyklých 100). Vďaka bohu a mimozemšťanom je autorovo presvedčenie a presviedčanie ako-tak prekryté  miestami naivným, avšak vcelku nie nezaujímavým príbehom, takže tézy nekričia, ale len si navzájom šepocú:

  Príčiny sú vždy známe....

  Zázraky sa dejú... 

Miloš Ferko