Recenzia
Elena Ťapajová
27.10.2010

Čakáreň - Denisa Fulmeková - Nič nie je také, ako sa zdá

Nič nie je také, ako sa zdá

Nemám rada čakárne, tobôž v zdravotníckych zariadeniach, ktoré navštevujem ako pacient. Ale Denisa Fulmeková ma svojou najnovšou knihou Čakáreň presvedčila, že to môže byť priestor mimoriadne inšpiratívny. Nielen osudmi ľudí, ktoré sa tu stretávajú, ale aj metaforickosťou nášho neustáleho čakania na niečo. Autorka si navyše vybrala špecifickú formu čakania – na dieťa – a ešte špecifickejšiu (aj vďaka niektorým filmovým dielam relatívne módnu) čakáreň centra asistovanej reprodukcie.

Práve tu sa náhodne stretnú jej protagonisti – dva páry, ktoré sa rozhodli pre umelé oplodnenie. Pre Ľubu a jej manžela Romana, ktorí sa márne snažia o potomka, sa z ich cesty za spoločným snom stáva psychologicky i fyzicky únavná tortúra a hrozí im vzájomné odcudzenie. Navyše Ľubu prenasledujú výčitky svedomia, že problém s otehotnením zapríčinil jej utajený potrat v mladosti. Nuž a žiarli na Romana, ktorý nie je nadšený jej úzkostlivou plačlivosťou a rád sa obzrie za inými, vždy dobre naladenými ženami.

Partnerská dvojica Darina a Marián sú na tom zdanlivo o niečo lepšie: obaja už majú dospelé deti (ktoré ich poriadne zneužívajú), očakávalo by sa, že sa budú tešiť na vnúčatá, nie na spoločné dieťa a vari aj na svadbu. Lenže, všetko sa skomplikuje a Marián zrazu začína uvažovať, čo vlastne vie o partnerkinej minulosti, jej sexuálnom apetíte a či je ochotný tolerovať neveru.

Intímna sonda do života dvoch párov je psychologicky i čitateľsky umne vystavaná. Živé dialógy, uveriteľné situácie, v ktorých zohráva svoju úlohu túžba po láske, po lepšom živote, ale aj žiarlivosť, sklamanie, strach z osamelosti a starnutia.

Autorka vykresľuje osudy, charaktery a vzťahy svojich postáv s istým porozumením, ale bez sentimentality. Tak akosi z nadhľadu. Nikto nie je bez viny a konanie jednotlivcov sotva vzbudzuje sympatie. Skôr miestami pocit trápnosti a akéhosi zahanbenia, keď človek začne uvažovať o tom, kde sú hranice poníženia a straty ľudskej dôstojnosti, ale aj nádeje, ktorá, ako sa vraví, zomiera posledná.

Čitateľ je zvedavý, ako sa všetko skončí. Dozvie sa, že Ľuba s Romanom síce manželskú krízu na čas zažehnajú, ale netušia, či ich pokusy o dieťa budú niekedy korunované úspechom. Darina otehotnie a navyše zaúraduje osud, presnejšie bývalý ženatý milenec. Možno práve tu niekde je veľké plus Fulmekovej novely. Nič nie je také, ako sa zdá na prvý pohľad. Žiadny prvoplánový opus ženskej literatúry s rozprávkovým „happyendom“. Čitateľ, môže byť zaskočený, ale život ide ďalej a my predsa stále čakáme...