Caput Mortuum (rovnako aj pomenovanie pre odtieň hnedej pripomínajúci hrdzu či zaschnutú krv – v kombinácii s bielou (farbou nevinnosti) je použitý aj na obálke knihy) v sebe snúbi znaky sci-fi a gotického hororu, pranieruje cirkev, konzum, našu takzvanú ľudskosť… Možno by nezaškodilo materiál kde-tu zosekať, no v básňach, kde divoké vízie naprieč storočiami vystrieda civilnejší prístup, je Habaj presný.
Habajov hrdina (diabol, boh, človek…) nepodstupuje iba namáhavé zápasy, z času na čas sa vrhá aj do rôznych dobrodružstiev – hlavne ľúbostných („Za chrbtom sa mi už zakrádali tiene / nových dobrodružstiev. Skôr než som stačil odoslať / správu do ďalekého vesmíru, / túlili sa ku mne nové neznáme krásky;“ a inde: „Trtkal som i Marilyn Monroe / a Laetitia Casta ma vyfajčila,“), často o láske hovorí, ale my vidíme, že si ju v rozsahu celej knihy pletie skôr s telesnou túžbou („Pretiahnuť ju – to áno, ale rozhovor?“). A tak sa v básni Vyznanie síce vyznáva z lásky k partnerke, ale zároveň ju vedome ignoruje.
Ženské postavy Habajovych básní – takmer bez výnimky – sú vykreslené plocho, vytvorené ako keby na základe dichotómie panna / kurva (resp. svätica / hriešnica). Všetky spadajú do niektorej z týchto dvoch kategórií, prípadne do oboch naraz, zostávajú však bez vlastnej tváre („Nad hlavami davu zavesené na hojdačkách devy / S anjelskými tvárami i krídlami pohojdávali bokmi, driekom, nohami / Len biele krídla, spodná bielizeň, biela, biele podväzky,“).
V latinsko-slovenskom slovníku sú k heslu caput okrem hlavy priradené aj významy hrot, vrchol, duša, počiatok i koniec. A toto je koniec recenzie.