Recenzia
Eva Tomkuliaková
06.12.2016

Caput Mortuum - Michal Habaj

Hneď v úvodnej básni zatiaľ poslednej zbierky významného slovenského básnika Michala Habaja Caput Mortuum (z latinčiny doslova: mŕtva hlava) z vydavateľstva Drewo a srd nachádzame trojveršie, ktorým by sa dal čiastočne vykolíkovať priestor, kam básnik pozýva čitateľa a čitateľku: „Fantázia, sen, imaginácia sú tými koňmi, / čo zľahka čeria vánok dní, / nesúc náklad storočí.“ Ozubené kolieska Habajovych vízií zapadajú do seba, reťazia sa a vytvárajú tak z Caput Mortuum (ide aj o alchymistický terminus technicus pre reziduálne látky pri výrobe kameňa mudrcov) akýsi stroj času. Kulisy a krutosti minulých storočí (špeciálne stredoveku) slúžia ako most ku kulisám a krutostiam budúcich vekov (a naopak), ale hlavnou zastávkou knihy je naša súčasnosť – odzrkadlenie našej vlastnej krutosti, nášho súčasného polčasu rozpadu.

Caput Mortuum (rovnako aj pomenovanie pre odtieň hnedej pripomínajúci hrdzu či zaschnutú krv – v kombinácii s bielou (farbou nevinnosti) je použitý aj na obálke knihy) v sebe snúbi znaky sci-fi a gotického hororu, pranieruje cirkev, konzum, našu takzvanú ľudskosť… Možno by nezaškodilo materiál kde-tu zosekať, no v básňach, kde divoké vízie naprieč storočiami vystrieda civilnejší prístup, je Habaj presný.

Habajov hrdina (diabol, boh, človek…) nepodstupuje iba namáhavé zápasy, z času na čas sa vrhá aj do rôznych dobrodružstiev – hlavne ľúbostných („Za chrbtom sa mi už zakrádali tiene / nových dobrodružstiev. Skôr než som stačil odoslať / správu do ďalekého vesmíru, / túlili sa ku mne nové neznáme krásky;“ a inde: „Trtkal som i Marilyn Monroe / a Laetitia Casta ma vyfajčila,“), často o láske hovorí, ale my vidíme, že si ju v rozsahu celej knihy pletie skôr s telesnou túžbou („Pretiahnuť ju – to áno, ale rozhovor?“). A tak sa v básni Vyznanie síce vyznáva z lásky k partnerke, ale zároveň ju vedome ignoruje.

Ženské postavy Habajovych básní – takmer bez výnimky – sú vykreslené plocho, vytvorené ako keby na základe dichotómie panna / kurva (resp. svätica / hriešnica). Všetky spadajú do niektorej z týchto dvoch kategórií, prípadne do oboch naraz, zostávajú však bez vlastnej tváre („Nad hlavami davu zavesené na hojdačkách devy / S anjelskými tvárami i krídlami pohojdávali bokmi, driekom, nohami / Len biele krídla, spodná bielizeň, biela, biele podväzky,“).

V latinsko-slovenskom slovníku sú k heslu caput okrem hlavy priradené aj významy hrot, vrchol, duša, počiatok i koniec. A toto je koniec recenzie.