Vyhľadávanie
Piava, aká skutočne bola
Viliam Apfel: Čas bez rozlúčky
Martin, Vydavateľstvo Matice slovenskej 2005
Niekedy môže byť aj pre autora literatúry faktu podnetom pre vznik novej knihy udalosť, ku ktorej si z rôznych dôvodov vytvoril osobný vzťah. Pre Viliama Apfela sa takou udalosťou stali boje na talianskom fronte v závere prvej svetovej vojny, pri ktorých zahynul i jeden z jeho predkov: „Najstarší brat mojej starej mamy totiž padol tam ďaleko v tej neznámej zemi, na brehu rieky s podivným menom, ktorá – ako som sa dozvedel – ukončila život mnohých Slovákov“. Práve táto skutočnosť, ako i zachované listy z frontu, dobové fotografie i skromný náhrobok, ktorý dala na cintoríne v Novente postaviť rodina padlého vojaka, boli pre autora impulzom hlbšie sa zaoberať dejinnou udalosťou, ktorú mladšie generácie Slovákov vnímali skôr v jej anekdotickej ako tragickej podobe.
Viliam Apfel po preskúmaní dobových prameňov a rozsiahlej literatúry o bojoch na talianskom fronte roku 1918, prináša overené svedectvo o tom, že júnové boje na Piave patria k najkrvavejším v prvej svetovej vojne vôbec: len na strane Centrálnych mocností bolo 140 000 obetí – Slovákov zahynulo 70 000 (takmer celý 71. a 72. regiment, zložený zväčša z našich krajanov). Práve „slovenské“ regimenty boli nasadené v priestore Ponte di Piave a boje sa odohrali v čase, keď sa táto inak pokojná riečka následkom prudkých dažďov v Alpách „počas niekoľkých hodín stala veľtokom“. Vode neodolali ani pontónové mosty a po zásahoch talianskeho delostrelectva v nej hynuli tisíce vojakov rakúsko-uhorskej armády a dolu riekou „ako apokalyptický ľadochod plávali ľudské telá až do Jadranského mora“. A vojnový osud bol k našim krajanom v bojoch na Piave ešte nežičlivejší: na talianskej strane proti nim bojovali česko-slovenské legionárske jednotky, ktoré sa krátko predtým pod velením generála Štefánika v Taliansku vytvorili, zväčša zo Slovákov, vojnových zajatcov, aby sa podieľali na porážke rakúsko-uhorskej armády a pomáhali tak k vzniku samostatného česko-slovenského štátu.
Boje na Piave Apfel dokumentárne presne rekonštruuje na základe poznania archívnych prameňov. Okrem slovenských archívov prebádal vojnový archív vo Viedni, regionálne múzeum San Doná di Piave či Vojenský historický archív v Prahe. Autenticky ľudský rozmer týchto bojov i celej prvej svetovej vojny, do ktorej odvodové komisie poslali zo Slovenska takmer pol milióna mužov, autor v knihe vytvára prostredníctvom zachovaného spomienkového rozprávania, ktoré v polovici šesťdesiatych rokov minulého storočia zaznamenali pracovníci národopisného ústavu SAV v podjavorinsko-podbradlianskom regióne.
Ešte predtým ako sa Apfel rozhodol napísať knihu, navštívil miesta, kde sa stretli bojujúce armády. Hľadal i stopy po tisíckach padlých Slovákov, ale keď prišiel na cintorín v Novente zistil, že „otcovia mestečka a miestny magistrát už v roku 1967 rozhodli o zrušení zanedbaných a opustených vojenských hrobov z rokov 1814–1918“. Nenašiel už ani hrob brata svojej starej mamy... Možno práve vedomie o navždy vymazaných stopách našich predkov, bolo pre autora impulzom k napísaniu knihy, ktorá objavuje a pripamätúva tragický úsek z nášho osudu doteraz neprávom prehliadaný v našej historickej literatúre.
Anton Baláž
