Vyhľadávanie
Po čase opäť o (ne)čase
Ján Motulko: Čas Herodes
Bratislava, Petrus 2003
Rozsiahla básnická skladba príslušníka katolíckej moderny Jána Motulka Čas Herodes (2003) vznikla ako reakcia na dávnominulé spoločensko-politické zmeny z konca 40. rokov 20. storočia. K vydaniu tejto knihy dlho po „čase“ krívd a obmedzovania slobôd autora viedli objektívne príčiny, takáto razantná obžaloba socialistického zriadenia počas jeho trvania nebola možná. Básnik sa nám preto dnes môže zaručiť, že subjektívne postoje ponechal neskorigované, čím zostáva zachovaná dobová autentickosť výpovede.
Básnická skladba Čas Herodes atmosférou, ideovo-tematicky a kompozične pripomína poému A. Žarnova Slovenský žiaľ. Biblický námet betlehemského vyvražďovania neviniatok zlovoľným kráľom Herodesom poskytol formu, ktorú autor naplnil aktualizovaným obsahom, personifikujúcim čas nástupu komunistickej diktatúry: „ich cesta vedie sem, / no kto sa nebude klaňať palácu / s tou novou Hviezdou ukrutnou, / čo ukuli ju dnes, / nie tej nad Betlehemom, / čas Herodes a jeho herodesi králi / (vydali toto nariadenie: Nech žije červená!)“ (s. 13).
Tragický pocit z individuálneho osudu človeka v čase neslobody prerastá do obavy o demokratický vývoj krajiny i európskeho kontinentu. Zo stavu, v ktorom je reálna nádej na zlepšenie nadlho (chvíľami sa zdá, že navždy) stratená, vyrážajú iba prejavy úzkosti a zúfalé volania po Spasiteľovi a zázračnej premene. Na vyjadrenie svojich úvah a reflexií nad vtedajšou situáciou autor použil patetickú hyperbolizáciu a farebnú symboliku. Červená je farbou, vstupujúcou do kontrastov: predstavuje napríklad krvavú stopu obetí, ale i štít či zástavu tých, čo koncentrujú vo svojich rukách všetku moc.
Básnika najväčšmi trápi náboženská nesloboda. Všetky podobenstvá a narážky nadobúdajú jednoznačný význam, stávajú sa denotačným úderom proti obmedzeniam. Manifestačné heslá, oddané pokriky a poslušné gestá sa striedajú s enumeráciami dôsledkov, odhalení a obvinení: „Čas Herodes, toľko mocných zborov / bohov / a / mesiášov, / vykupiteľov – redemptorov ,/ kristov i / antikristov / všetkých časov, / nerónov, / pilátov a annášov, / pekla hrotov, / najatých paholkov, / ktorí pravdu a slobodu na kríž pribíjajú, / toľko iškariotov...“ (s. 40). Ostré hrany pejoratívnych vyjadrení ukazujú na čerstvosť rán. Vydanie knihy s takýmto obsahom, po 15 rokov od pádu socialistického zriadenia jej síce neuberá nič na jej opodstatnenosti, predsa však ju už zaraďuje do iného kontextu (na úrodnejšiu pôdu by azda dopadla viac v porevolučných rokoch), mení ju na historický artefakt, svedectvo o (ne) čase. Zostáva nespokojnosť z premárneného obdobia ľudského života, trpkosť z toho, čo vzal čas: „Je žlčník plný žlče horkej, / sloboda ľudská – vzal ju bes. / Ostala šibeň po neborkej / a nad ňou kat ČAS HERODES“ (s. 49).
Jaroslav Vlnka
