Vyhľadávanie
Eva Maliti Fraňová: O príjemných pocitoch
Bratislava: Slovart, 2021
Slovenská prozaička Eva Maliti Fraňová vydala nový román O príjemných pocitoch. Z podnázvu sa dozvieme, že ide o Príbeh rozpamätávania. V diele sa „rozpamätáva“ na historické súvislosti, ktoré predchádzali našej súčasnosti, a je jej zásluhou, že takto podnecuje čitateľa, aby rozmýšľal o historickej kontinuite. Dej románu sa totiž viaže ku kaštieľu v Budmericiach (hoci sa odohráva aj na iných miestach), ktorý sa často vníma len ako bývalé účelové zariadenie pre slovenských spisovateľov a na jeho dávnejšie dejiny akoby sa už zabudlo. Málokto vie hoci aj o tom, že tu v začiatkoch druhej svetovej vojny niekoľko rokov prežila významná francúzska spisovateľka Louise de Vilmorin (1902 – 1969), ktorá je v próze ústrednou postavou. Spisovateľkin pohľad cudzinky sa stal pre Evu Maliti Fraňovú východiskom pre rozprávanie o obyvateľoch kaštieľa, o Slovensku tých čias, o živote, aký sa žil.
Citlivá intelektuálka je tu v centre diania spolu so svojím partnerom, neskôr manželom, grófom Pavlom Pálffym (1890 – 1968) z hornouhorského rodu Pálffyovcov. Iste aj jeho zásluhou vníma Slovensko nie ako niečo pre seba exotické (v zmysle menej vyspelé), ale partnersky, so všetkou dôstojnosťou a láskou, ako súčasť európskeho sveta. K tomu viedlo aj prostredie šľachty, ktoré vtedy prepájalo Európu. Spolužitie ľúbostného páru bolo spočiatku plné príjemných pocitov, pričom Louise v budmerickom kaštieli tvorila, napísala básne a román. Postupne však na nich stále väčšmi doliehali nepriaznivé signály nastupujúcej vojny.
Svoje postavy autorka vykreslila veľmi živo, čitateľ sa stáva svedkom ich myslenia, konania, vášne i vzďaľovania sa. Prekvapí civilný spôsob rozprávania o aristokratoch, ktorí v tom čase už prichádzali o svoju výlučnosť (po vzniku prvej republiky šľachtici stratili výsady). Práve tieto spoločenské zmeny a ich odraz v správaní sa ľudí Maliti Fraňová vystihla s veľkým citom pre minulú dobu. O francúzskej spisovateľke a jej pobyte v Budmericiach vedela z niekoľkých ohlasov v našej tlači, ale na to, aby prenikla do témy, musela preskúmať veľa materiálu získaného v zahraničí. „O literárnych kvalitách Louise de Vilmorinovej svedčí fakt, že sa k nej francúzska kultúra vracia i dnes – napríklad odbornými biografiami či veľkou jubilejnou výstavou v roku 2019,“ konštatuje.
Natíska sa otázka, ako román prijmú Francúzi. Nebude im prekážať takéto prisvojenie si „ich“ Vilmorinovej? Aké sú vlastne práva spisovateľa, ktorý píše beletrizovaný príbeh vychádzajúci z faktov, vo vzťahu k stvárňovanej románovej postave? Autorka sa opierala o pramenné štúdium: „Boli tu opísané aj konkrétne situácie, skutky, reakcie, názory a vôbec množstvo detailov, no takisto vyznania citového zafarbenia zo strany oboch zúčastnených, Vilmorinovej i Pálffyho.“
Pútavá próza ponúka aj niečo navyše. Text umocňujú filozofické citácie, kapitoly rámcujú úvahy francúzskeho osvietenca L.-J. Lévesqueho de Pouilly z diela Teória príjemných pocitov: „Jeho kniha, ktorá skutočne kedysi bývala v pálffyovskej knižnici na Červenom kameni, mi poskytla nielen názov románu, ale zakomponovala som do textu aj mikropríbeh o požičaní knihy, rozohraný medzi dvomi rivalmi. Ideu tohto filozofa o umení byť šťastný som si pozmenila na tému práva človeka na šťastie. V závere románu však naznačujem, že je to naozaj len teória (hoci krásna), keďže životné či dejinné okolnosti nás neraz o toto právo oberú.“
Silným motívom je pohľad tejto Európanky na prejavy presadzujúceho sa fašizmu u nás a v iných európskych krajinách. Videnie tohto obdobia očami Vilmorinovej umožnilo našej prozaičke nasadiť na uvedené udalosti inú optiku, než keď si ich hodnotíme sami. Do deja zapojila postavu Grétky, ktorá sa s Vilmorinovou spriatelí, potom musí nosiť žltú hviezdu. Má predobraz v skutočnosti alebo je to symbol? „Pohľad ústrednej postavy, ktorá je cudzinkou, logicky viedol k tomu, aby bolo slovenské prostredie ukázané aj v iných než domácich súvislostiach. Videnie európskeho kontextu pri zobrazení čias, keď sa rozpútavala druhá svetová vojna, mi pripadá pre objektívnu reflexiu dôležitý. Mnohé z dejinných udalostí som si musela nanovo naštudovať, premyslieť, veď interpretácie sa dnes rôznia a občas vzniká dojem, akoby sa pri vojnovej histórii zabúdalo na to, že fakty sú nepodplatiteľné. A Grétka Sonnefeldová bola reálna postava, dcéra miestneho veľkostatkára, ktorý s rodinou býval v susedstve budmerického kaštieľa. Jej osud je smutný, tragický, zahynula v koncentračnom tábore, hoci boli pokusy zachrániť ju, o čom som sa dozvedela od posledných pamätníkov v Budmericiach. Tento motív pomoci ohrozenému židovskému obyvateľstvu, v ktorej sa aktívne angažoval aj Pavol Pálffy, svedčí o mimoriadnej odvahe a ušľachtilosti, o pravom humanizme,“ hovorí autorka.
V románe sa fakty kombinujú s jej rozpamätávaním, rekonštrukciou, ktorá prerastá do románovej fikcie. O pripravovaní sa na napísanie diela i samotnom písaní Maliti Fraňová hovorí, že bolo práve o rozpamätávaní, vyhrabávaní takmer zabudnutej histórie: „Veď osudy tunajších šľachtických rodov v 20. storočí dlho neboli príťažlivou témou. A udalosti spojené s vývojom krajiny po roku 1918 učitelia dejepisu skôr preleteli. Ďalším momentom sú nie vždy jasné výklady okolností druhej svetovej vojny. Musela som čítať, selektovať... Rozpamätávať sa.“
Hoci u nás ešte stále akoby prežíva „triedny prístup“ k šľachte, v ktorom sa však tají poddanská úcta (či jednoducho zakomplexovanosť), v texte Evy Maliti Fraňovej nič také nenájdeme. Máme pred sebou sympatický, sebavedomý a svieži príbeh. Vďaka tomu je kniha O príjemných pocitoch nielen príjemným čítaním, ale aj príjemným spôsobom získavania nových poznatkov.
