Vyhľadávanie
Vydavateľstvo Koruna 2013
„Osud mieša karty, my hráme“ – tento citát z Arthura Schopenhauera si vybrala ako motto svojej štvrtej knihy Lena Riečanská (predtým: Trojlístok z internátnej izby, Karolína, neblázni!, Nebo, peklo, raj) a v názve obmenila známe „čerešnička na torte“ na Čerešňa na šľahačku.
Autorka je dobrá rozprávačka a príbeh podáva ako pohľad do minulosti hrdinky, mladej, krásnej a úspešnej Ester. To si však čitateľ uvedomí až v závere, keď číta akoby úvodnú kapitolu a dostáva sa k pointe.
Ester plánuje budúcnosť s dlhoročným priateľom Milanom, ale prekvapí a zaskočí ju pozornosť nadriadeného – generálneho riaditeľa, nevraviac o tom, že jej nie je ľahostajný kolega – príťažlivý Roman. Vždy hľadala istotu, oporu a zdalo sa jej, že ju našla u vyrovnaného Milana. Lenže Roman znamená vášeň a príchuť zakázaného ovocia (na pracovisku sa dodržujú prísne pravidlá). A potom je tu záletný nadriadený a problém ako ho odmietnuť a neuraziť, aby to neohrozilo jej prácu.
Je zaujímavé, že Riečanská akoby polemizovala so známym aforizmom, ktorý s troškou dešpektu tvrdí, že „Svetom muža je práca, kým svetom ženy je láska.“ Ako vo väčšine tzv. ženskej literatúry sa síce zaoberá predovšetkým ľúbostnými vzťahmi, a „hľadaním toho pravého“, ale zdôrazňuje aj pracovnú pozíciu protagonistky a pracovné prostredie, vzťahy s nadriadenými a spolupracovníkmi.
Komplikované ľúbostné vzťahy, priateľstvo s excentrickou Soňou, medzitým intrigy na pracovisku a psychologizujúce ponory a nahliadnutia do súkromia rodiny, ale aj stvárnenie vnútornej neistoty navonok sebaistej mladej ženy – tak plynie príbeh. Ale patrí sem aj to, ako sa dá ublížiť tomu, komu sme ublížiť nechceli a ako nám to osud dokáže vrátiť vtedy, keď to nečakáme. Čo zostáva? Nutnosť vyrovnať sa so sklamaním a kráčať ďalej.
Pokiaľ ide o príbeh, dalo by sa povedať: nič nového pod slnkom. Také veci sa stávajú… Žiadna veľká tragédia sa vlastne neodohrá. Ale je to sviežo napísané, dobre sa to číta a čitateľa to možno dokonca povzbudí, lebo Ester naozaj dozreje.
