Vyhľadávanie
Milan Abelovský (1961) básnickým slovom neplytvá. Za 23 rokov vydal iba štyri básnické zbierky: Chvíľa zblíženia (1991), Jaspis a karneol (1997), Zľutovnica (2003); najnovšia, štvrtá zbierka Čerešne v hanebnej ulici (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2014) ponúka výber básní napísaných za ostatné desaťročie. Autorovu úspornosť vidno nielen na časovom odstupe deliacom jednotlivé knihy, ale aj na konkrétnych poetických textoch tejto zbierky. Malý rozsah veršov však kráča ruka v ruke s ich maximálnou obsahovou nasýtenosťou – Abelovský dokáže do niekoľkých slov skoncentrovať zásadné životné či spoločenské otázky, drobné každodenné drámy i radosti, fascinujúci svet prírody... Ako inšpirácia mu poslúži čokoľvek: díva sa s otvorenými očami okolo seba a vyberá si z neho niekedy aj zdanlivo banálne momentky, ktoré pretavuje do umelecky pôsobivých obrazov. Tým trochu pripomína poetické miniatúry Štefana Strážaya, lyrické zátišia, na prvý pohľad statické, no pritom presýtené dynamikou života. Július Lomenčík v doslove nazýva Abelovského tvorivú metódu „emocionálnou racionalitou“ – a je to tak: v pozadí každého jeho textu stojí nefalšovaná, poctivo precítená emócia, no zároveň je v ňom badateľný odstup, nadhľad, aký môže človeku poskytnúť iba rozumová reflexia prežitého. Pointou textov sa v mnohých prípadoch stáva neurčitý pocit nepokoja, ktorý básne po prečítaní v príjemcovi zanechajú...
Abelovský vo svojich textoch tematizuje najmä spomienky na detstvo a domov, vykresľuje rodný kraj, prírodu, každodenné rodinné „rituály“, ktoré dostávajú nádych posvätnosti: „sladký perník svojho detstva pečiem / v chráme tejto kuchyne. Kalíšky a odmerky, / prášok vstupujúci s cukrom do zmluvy, / vône, ich záhaľčivá ľahkosť, / s akou si podmaňujú súvislosti“. Veľmi invenčne prepája prírodné a civilizačné motívy, niekedy vytvára pôsobivé viacvrstvové metafory. Do reflexie minulosti sa nenápadne vkrádajú aj odkazy na súčasnú spoločenskú situáciu, nie však v podobe moralizátorských lamentácií, ale ako vecne vyjadrené pozorovania lyrického subjektu: „myslel som na peklo ako na temný / kút ľudskej duše, v tom predvianočnom / veľkoobchode, kde sa zástupy / brodili po kolená v záplave snového svetla“. Často využíva motív cestovania, putovania, neznamená však preňho vždy len pohyb vpred – cesty mnohokrát privedú lyrický subjekt do krajín večného snehu a ľadu, v ktorých je napredovanie veľmi náročné. Čitateľ sa však na pomyselnej púti poznania môže posunúť ďalej – Abelovského verše mu poskytujú možnosť pozrieť sa na veci inak a začať si uvedomovať fakty, ktoré dovtedy zostávali skryté...
