Vyhľadávanie
Severské detektívky sú už dlhšiu dobu v kurze medzi čitateľmi v mnohých krajinách sveta. Mala som preto isté očakávania, že by tento žáner mohol priniesť niečo nové aj do literatúry pre mládež. Navyše, fínska autorka Salla Simukka si už vydobyla aj medzinárodné renomé, na obálke knihy Červená ako krv (Verbarium 2014, preklad Zuzana Drábeková) sa píše, že je bestsellerom už v 47 krajinách.
Autorka prináša príbeh Lumikki Anderssonovej, hlavnej protagonistky detektívneho románu Červená ako krv, prvej časti trilógie Snehulienka, ktorej titul zarezonuje ako odkaz na rozprávku. Možno s trochou romantiky, možno i hrdinstva (aj podľa toho, s ktorou verziou rozprávky sa náš mladý čitateľ či čitateľka stretli). U nás Snehulienka reprezentuje najmä nevinnú, dobrotivú a krásnu princeznú. V severskom kontexte sa na ňu ide z psychologického hlbinného uhla pohľadu, ktorý otvára ponuku utajených i zjavných vášní a sexuálnych pudov.
Lumikki je introvertkou. Ako postava zarezonuje aj svojou „nezávisláckosťou“. Študuje na umelecky zameranom gymnáziu. Od rodičov sa akoby osamostatnila. Žiaľ, nie skutočne. Štýlom rozprávania autorka zdanlivo navodzuje v čitateľovi predstavu, že je to najmä chyba rodičov, ktorí sú chladní, nevýrazní, utiahnutí a nechápaví. A darí sa jej skutočne rozprávať tak, že človek môže zacítiť príchuť Lumikkinho vzdoru a pocitov opovrhnutia. Je to dobrá stratégia, ak chceme mladého čitateľa naozaj dostať do príbehu. No a pre životom skúsenejšieho dospeláka je to zasa podnet k otázkam: prečo má Lumikki v sebe toľko obranných až sebadeštruktívnych mechanizmov? Lumikki zápasí o život a pritom obnažuje svoje vnútro. Ako sa dalo očakávať, nosí v ňom tragédie, ktoré presahujú bežný rámec tínedžerských emocionálnych „poryvov“ či komplexov. Autorka má teda nesporne talent psychologicky presvedčivo stvárniť postavu.
Príťažlivé a pekné je aj to, že typicky severským spôsobom dokáže zladiť do jedného emócie a priestor. Sneh, vietor, stromy, ale i krv, to všetko akoby rovno vyrážalo z vnútra postáv alebo, naopak, sa do nich vpíjalo.
Toto všetko sú silné stránky knihy. Treba povedať, že jej oboch verzií. Originálu i prekladu Zuzany Drábekovej. A tak mi bolo ľúto, keď som si v druhej časti rozprávania uvedomila, že autorka stráca dych. Pravdepodobne podcenila výpovednú silu príbehu, ktorý rozohrala, a začala stavať na inej psychológii. Možno na tom, že do „slušnej“ detektívky musí zákonite vpašovať ruskú mafiu. A nejakú ruskú prostitútku. Príbehová línia sa jej tu láme. Zladiť školské prostredie priamo s mafiánskou špičkou nie je také jednoduché, najmä ak v prvej časti príbehu autorka vložila toľko energie do psychologizovania zameraného na dospievanie traumatizovaného dievčaťa. Žiaľ, prešla do klišé. Zradila ju najmä hlavná postava. Vo vykonštruovanom prostredí stráca presvedčivosť.
V severskej kultúre sa v súčasnosti vysoko cenia témy nežiaducich spoločenských javov. Napríklad šikana, utrpenie prostitútok, násilie. Toto všetko nájdeme aj v autorkinom románe.
V súčasnej dobe je kvalitnej literatúry pre mládež naozaj málo. A tak si myslím, že román sa aj u nás stretne s čitateľským ohlasom. Veď nemožno poprieť, že napriek všetkému autorka svojho čitateľa vníma a všeličo mu pripravila na mieru. Škoda, že tú mieru pritom tak trochu stratila.
