Vyhľadávanie
Preklad Peter Štilicha
Perfekt 2013
„Vojnu sme pokladali za takú prirodzenú vec v našej krajine, že keď sme vyšli zo školy a mladíckym búrliváctvom sme vtrhli do vojenského života, jednoducho sme neverili v trvalý mierový stav.“ Francúzsko sa od revolúcie v roku 1789 zmieta v neustálych politických zmenách. Napoleonove ťaženia zasahujú životy mladých mužov viac ako Amorove šípy, v opojení slávou a túžbou slúžiť vlasti prisahajú vernosť najskôr samozvanému cisárovi, potom Bourbonovcom. Z tejto vojnovej generácie pochádza aj Alfred de Vigny (1797 – 1863). Muž s aristokratickými koreňmi však nenachádza splnenie mladíckych snov v role kapitána, čoraz viac sa v ňom prebúdzajú literárne ambície. Na život v pluku však nezaneviera. Venuje mu knihu Červená pečať, ktorá takmer po dvoch storočiach prichádza aj k slovenských čitateľom.
De Vignyho dielo oplýva obdivuhodnou dávkou hlbokej spoločenskej reflexie. Zápisky mlčanlivého súpútnika Victora Huga maľujú komplexný a živý obraz vtedajšej vojnovej situácie. Kritický pohľad autora sa však nemení na karikatúru zasnených mužov obklopených rinčaním zbraní a hrmením diel, je skôr citlivým portrétom ideových omylov a chýb vlastnej generácie. De Vigny sa v knihe predstavuje ako zberateľ príbehov, poslucháč s otvoreným srdcom, ktorý sa zameriava na pozoruhodné osudy troch spomínajúcich mužov: zostarnutého, životom ubitého majora, čestného rotmajstra a osamelého kapitána. Ich pamäti, ktoré autor podáva v troch uzavretých kapitolách, charakterizuje odovzdanosť zákonom, slepá odvaha a pokora. Červená pečať rozpráva príbeh námorného dôstojníka, ktorý v liste s tajomnou červenou pečaťou dostáva príkaz zabiť odsúdeného spisovateľa za jeho protivlastenecké dielo. Večerné bdenie vo Vincennes je príbehom s o čosi krajším koncom, ale i tu vnímame stret vnútorných hodnôt s príkazmi vojnovej mašinérie. Osamelý život kapitána Renauda z tretej kapitoly potvrdzuje zvrátenosť požiadaviek vtedajšej francúzskej moci a nastoľuje otázku autokracie.
Alfred de Vigny napriek tomu, že po celý čas ostáva chápavým svedkom a indiferentným poslucháčom, používa tri osudy najmä na interpretáciu celkového ducha svojej generácie. K svojim hrdinom pociťuje hlbokú náklonnosť a úctu, jedným dychom však dodáva, že dôvera v nariadenia a zákony nemôže existovať samostatne, s absenciou vnútorných hodnôt a svedomia. Inak sa človek stáva súčasťou zaslepenej mašinérie, ktorej výsledkom sú zničené životy a celospoločenská dezilúzia.
